Na hokej chodím ako sa patrí, čiže raz ročne, a s blížiacim sa koncom roka mi hrozilo, že ani toto kvórum, ako by povedal Jano Lupták, nevyčerpám. To by bolo celkom foyer, ako by povedal zas Braňo Mojsej, takže keď hral Slovan s Popradom, druhý s tretím, navyše s celkom dobrou nádejou, že sa víťaz dostane na prvé miesto v celkom bezvýznamnej polovici celkom bezvýznamnej základnej časti slovenskej ligy, šiel som.
Štadión je pekný, hej. U nás v Poprade taký mať nebudeme, teda až kým nám ho nepostavia Rusi, a to nie je žiadne terno. Môžeme sa dlho a neúspešne dohadovať, či je lepšie štadión nemať, alebo ho mať síce predražený, navyše s na mieru ušitým hotelom povedľa a širokým tunelom spájajúcim oba, ale aspoň národný. Veď aj prezidenta takého máme. Náhodného. Národného.
Hokej, ako to on tak zvykne, sa začal hneď v prvej tretine a začal sa zostra. Ten náš šrác, o ktorom vôbec netuším, ako sa volá, lebo na ten hokej chodím raz do roka, to rozohral spoza bránky druhému šrácovi, ten hneď posunul puk do stredu, kde to tretí šrác sklepol na pravé krídlo. Pravé krídlo spravilo pred útočnou modrou kľučku na obrancu, ktorý sa síce načiahol, ale zúfalstvu tohto gesta sa vyrovnala iba jeho márnosť, lebo pravé krídlo sa už rútilo na brankára, lenže tesne pred ním to ešte stihlo prihrať na druhú stranu, čím zas stihlo strápniť aj druhého obrancu, ktorý sa pre zmenu už hodnú chvíľu bezvýznamne kĺzal po ľade. Center puk prebral a spravil poslednú kľučku na v tej chvíli už očividne zúfalého brankára, lebo niet väčšieho zúfalstva, ako keď si v plnej miere uvedomíte váhu toho, čo sa v najbližšej sekunde udeje. V najbližšej sekunde bola bránka úplne prázdna a on to tam bekhendom zavesil, bolo to nula-jedna a cépečkárska polovica štadióna vytryskla do nespútanej extázy gólovej radosti po dokonalej tímovej akcii celej päťky. Pozdravujem Marcela Merčiaka.
V skutočnosti to bolo úplne inak. Náš šrác nebol až tak celkom náš, lebo bol Fín, gól padol, my sme vyhrávali ale ani neviem ako. Nepamätám si, lebo som čakal, že padnú ešte ďalšie góly a ony aj padali. Tak napríklad v poslednej minúte bol celý štadión na nohách, to sa akurát lámal chlieb. Všetci ohlušujúco pískali, Poprad zavrel Slovan v jeho obrannom pásme, hral najprv presilovku päť na tri, potom päť na štyri a potom zase päť na tri, áno, až tak veľmi sa nevedeli brániť, že v kuse len faulovali. Popradčania kombinovali, chalan to zľava hodil na modrú, obranca mu puk vrátil, ten odtiaľ šiel z prvej na druhú stranu, doprava a trochu pred kruhy, kde už bol ďalší náš chalan a ten ho nekompromisne zavesil do skoro prázdnej brány šesť sekúnd pred koncom. Vybuchli sme radosťou a rovnako aj nejakí chalani v rade za nami. Dali sme druhý gól. Šesť sekúnd pred koncom, chápete.
Trochu problém je samozrejme v tom, že medzi prvým a druhým popradským gólom sa odohrali vyše dve tretiny. Slovan síce tlačil a realista by povedal, že aj sústavne, ale náš brankár s prehľadom zasahoval. Asi dve minúty. Potom dal Slovan gól. Tiež s prehľadom. A potom dal ďalší, ďaľší a ešte ďaľší, to všetko v druhej tretine a v tretej to pre istotu zopakoval ešte trikrát, čiže keď dal Poprad pár sekúnd pred koncom ten druhý gól, so spomínaným prehľadom prehrával o šesť.
Aby som zhrnul podstatu, miesta hneď vedľa cheerleaderiek sú super, takže na skóre záležalo o trochu menej. Cheerleaderky sú super, len dermakolom by sa mohli menej natierať. Arne Kroták gól nedal, ale Arne aj tak dal všetky góly Popradu. Navždy.
