Tak napríklad v Slovenskom rozhlase majú vrátnika a hoci tento článok o ňom nie je, na kontakt s ním si treba zobrať pol dňa voľna. Len tak, pre istotu. Má totiž všetok čas na svete (ale možno je len rozvážny), aby zdôraznil dôležitosť svojej funkcie, dôkladne študuje každý doklad (ale možno je len zodpovedný) a následne každý údaj jedným prstom (s prestávkami) naťuká do počítača (a obligátne zavzdychá. Musí.). Ak máte šťastie, pomýli sa (vtedy krúti hlavou, zatiaľ čo vy netrpezlivo prešľapujete, lebo meškáte). Tiež môže zrazu nefungovať čítačka.
Vravel som pol dňa? Klamal som. Už ste rozmýšľali, kde strávite sviatky?
Vrátnik, ktorého máme v práci, je milý pán a to píšem najmä preto, že odkedy fajčím elektronickú cigaretu, nestretávame sa. Keďže nikdy nevynechal žiadnu príležitosť porozprávať sa vychrliť prúd svojho vedomia, musel som ho predtým počúvať pravidelne. Teraz je koniec a je to škoda, kronika mohla byť aj dlhšia. Z doteraz zisteného však môžem konštatovať toto:
Vrátnik a problematika sociálnej spravodlivosti
Náš vrátnik je sociálne uvedomelý a kritický ku televíznym reláciám, ktoré však aj tak pozerá. Hľa:
Nemáme čo jesť a v telke nám ukazujú Dominikánsku republiku a Whiskas!, povie napríklad, hoci s jemným bruškom vonkoncom nevyzerá, že by hladoval.
O niekoľko dní neskôr identifikuje aj príčinu sociálneho zmaru:
A kolega čo nie je s vami?
Chorý je, zle mu je.
Jáááj, šak od revolúcie nám je všetkým zle, v riti sme.
Samozrejmosťou je aj zmysel pre sociálnu spravodlivosť, teda ak ju chápeme tak, že by mal mať viac ako niekto iný a ak nie, v tom prípade by ten niekto iný rozhodne nemal mať viac ako on:
Boli tu Rusi, lenže potom prišli Vietnamci a všade sú, všetky byty okolo mňa skúpili a sú milionári, vozia sa na mercedesoch a ja mám trabanta.
Vrátnik a prednovembrové sentimenty
I si občas, ako to už chodí, zaspomína. Kedy inokedy, ak nie na 1. mája:
To bol najkrajší sviatok, ten Sviatok práce. Alebo MDŽ, všetci sme boli ožratí. Dneska sa už ani to neoslavuje.
Namiesto ožratí, pravda, použije vulgarizmus. Mal to byť vtipný článok.
Vrátnik a pracovné vyťaženie
Ak ste si doteraz mysleli, že je práca vrátnika jednotvárna alebo dokonca nudná, mýlite sa. Skutočným - hoci ani zďaleka nie jediným - problémom je totiž množstvo práce, ktoré si bližšie predstavíme v nasledovnom úryvku:
Príde vrátnik i družne sa prihovorí:
Čo tak málo chodíte fajčiť?
Veľa práce máme.
Chápavo prikývne a, ocitnúc sa na dôverne známej pôde kverulantstva, položí rečnícku otázku:
Veľa práce máte? A čo mám povedať JA?
Má pravdu. Keďže na parkovisku sa kedykoľvek nachádzajú aj štyri autá (kapacita je okolo šesť), sústavne nestíha:
Furt mi tu chodia ľudia, nestíham robiť, povie vo vypätej situácii, kedy doprava hustne a auto prichádza alebo odchádza hoci aj každých päť minút. A nie je sa veru ani čomu čudovať. Skúste si totiž predstaviť, že vám uprostred sťažovania sa na prácu zazvoní pracovný telefón. Otázka, či skôr trpký povzdych "No... a mi povedzte, ako sa tu dá pracovať?!" je úplne na mieste. Napätá a dlhodobo neudržateľná situácia vyvrcholila len pred niekoľkými týždňami. Vtedy vrátnik pokynul na parkovisko a vystresovaným hlasom riekol:
"O držku to tu je. Vymklo sa mi to spod kontroly."
Na parkovisku v to jesenné popoludnie pokojne stálo šesť áut.
Vrátnik a kruté pracovné podmienky v ranom kapitalizme
Ako my všetci, je vrátnik človek senzibilný - najmä na veci ako začiatok týždňa, koniec týždňa alebo stred týždňa. Jar, leto, jeseň, zima a mnoho ďalších vecí podľa vlastného výberu naňho tiež nevplývajú najlepšie. Nasleduje príklad.
Všetci vieme, že táto jeseň bola skôr predĺženým letom s nadpriemerne vysokými teplotami. Slnko neúprosne praží a vrátnik práve vtedy vstáva od telky, vychádza zo svojej tmavej, chladnej a pohodlnej kancelárie a hovorí za nás všetkých:
"Jak v lete je. Nemôžem robiť. Kto to má vydržať."
Telka je celkovo problémom, najmä v spomínaný piatok:
"Piatok je a ani telka mi nejde. Kto to tu má vydržať."
Ak máte pocit, že sa posledná veta opakuje dvakrát, nie je to náhoda. Vydržať je totiž jediným cieľom. Potom nasleduje zaslúžená odmena:
"Já už len čakám, kedy bude šesť a pôjdem het. Furt si na stanici musím dať zo päť rumov, lebo na nervy som. Tuná v tej robote furt do mňa dakto hučí a dačo chce."
Tým sa vlastne dostávame k zásadnému problému, ktorým - hádam trochu šokujúco - je, že od neho niekto niečo chce. Kto by to bol povedal. Sám to však lakonicky a majstrovsky sformuloval takto:
"Tento štát ma núti pracovať proti mojej vôli."
Ako vravím, ospravedlňujem sa. Mal to byť vtipný článok.