„Je to a pain in the ass, celý ten život v Bielorusku.“ –vraví mi. „Kto používa bieloruštinu, je buď sedlák, alebo opozičný element.
Keď sa vaciam domov, pohraničiari mivšetko prehľadávajú. Musia si byť istí, že nenesiem doláre alebo nejakédokumenty. Ak u niekoho niečo nájdu, v telke je ihneď bombastickáreportáž o odrodilých študentoch, ktorí študujú v skazenej západnejEurópe a do Bieloruska nosia drogy a americké peniaze. Tými peniazmisa nemyslia doláre, ale peniaze od Američanov ako také, lebo aj u nás súAmeričania symbolom hnusných kapitalistov.
Náš prezident je najväčší športovec,politik aj spisovateľ. Má rád hokej aj futbal. Miluje poéziu a na narodeniny mu červenolícedievčatká recitujú básničky. V televízii je priamy prenos. Ešte stáleplníme a prekonávame plány.
Ľudia si iné myslia a iné hovoria,alebo, v druhom prípade, nehovoria radšej vôbec nič. Vedia, že ak bypovedali príliš, prišli by o prácu a novú by nedostali. Existujúopozičné fondy, ktoré občanov v tejto situácii podporujú, ale je ich málo.Tlač nestojí za nič a telku rozumný človek nepozerá. Literatúra sa šírisamizdatmi. Zmlátiť vás môže polícia, ale aj holohlaví blázni, ktorí sú jejpredĺženou rukou. Cestovať za hranice sanedá. Štát nás predsa musí chrániť pred zlým svetom naokolo. Mnohí sak opozícii nepridajú, lebo si hovoria, že teraz je aspoň ako-taka potom bude iba horšie. Zmena je v nedohľadne.“
Nabudúcehádam na veselšiu tému.
