Predpiatimi rokmi (ach, už to je päť rokov a mne sa to zdá ako predvčerom. Dostávamsa do veku, keď čas plynie neuveriteľne rýchlo) som cez leto pracoval v kostoleSv. Juraja v Spišskej Sobote. Chodilo tam veľa turistov a ja som ichsprevádzal.
Mámna to len tie najkrajšie spomienky. Pán farár je úžasný, aj keď mu mojenedostatky v oblasti viery asi veľmi nepridávali. Kostol malý, ale krásny,naozaj. Na tomto mieste by som mohol vsunúť celý výklad, ale nebudem plytvať vašimčasom.
Každopádnesi myslím, že som bol celkom dobrý a presvedčivý. Nemčinu a angličtinusom zvládal ľavou zadnou a časom som vymakal aj poľštinu. Profesionálny úsmevsom mal nahodený stále a ak som mal náladu ja aj turisti, výklad trvalhodinu. Ak nie, pätnásť minút a dosť, ale nikto sa nemohol sťažovať. Časomsom bol dokonca natoľko fundovaný, že som čelil otázkam, či študujem teológiu,alebo minimálne religionistiku.
Fajnbolo. Sprevádzal som delegáciu z nejakej konferencie NATO, nemeckú veľvyslankyňuaj nemeckých dôchodcov. Platilo sa vstupné, ale výťažok šiel na opravu oltárova nikto sa nesťažoval. Vospolok príjemní ľudia.
Občasna svojich stokorunových výletoch s otupujúcimi prezentáciami ku kostoluzablúdili aj slovenskí dôchodcovia a vtedy, žiaľ, bol problém takmer vždy.
Akchceli ísť do kostola, tiež museli zaplatiť vstupné, čo bolo pre nich tušímsymbolických desať korún. V žiadnom prípade, vraveli. V tom prípadesa môžete pomodliť pri dverách, zvykli sme im odpovedať, aj keď sme vedeli, žetým končí akákoľvek racionálna debata.
Nieraz a ani dvakrát spustili priamo v kostole také nadávky, že JankoSlota v najlepšej forme by sa len červenal. Hádam sa červenal aj Ježiš nakríži. Ktovie, mal odvrátenú hlavu.
Odopierameim modlitbu a sme zlodeji. Nie sme zlodeji, len chceme, aby kostol bol krásny.Sme zlodeji, o tom s nami nebudú diskutovať. Pán Boh nás potrestá,pričom v jednej vete s Bohom zazneli tie skutočne najnevyberanejšieslová.
Niekedy,keď už situácia bola naozaj neúnosná, zavolali sme z fary pána farára, aleani on nemal žiadnu autoritu a dočkal sa presne toho, čoho aj my. Raz sa s jednýmhorlivým pánom šermujúcim paličkou (to nie je klišé, naozaj ňou šermoval) dostaldo debaty. Spýtal sa ho, či by kričal aj na svojho farára. Nemá ho to zaujímať,lebo on jeho farár nie je. A navyše, dedko je lepší kresťan, lebo neožobračujeveriacich, dokonca každú nedeľu prispieva do klobúka. „Koľko?“ – spýtal sa pánfarár. Päťdesiatku.
„A čokeby ste nám dali desať a svojmu farárovi tento týždeň len štyridsať?“ Nieon má svojho farára rád, dobre káže a navyše tie peniaze idú na opravukostola.
„Presneako u nás.“ –podotkol náš pán farár trochu ironicky.
Nasledovaloale a po ňom spŕška osobných invektív.
Nuž,každá minca má dve strany.
