Ale teda - pamätám si. Napríklad aj to, ako som sa pred štyrmi rokmi vracal z Edinburghu domov. Cez Glasgow a Prahu, lebo vtedy ešte nelietal Ryanair. V Prahe som bleskovo nasadol na vlak do Popradu, práve odchádzal a ja som už chcel byť doma. Navyše som mal zarobené.
Vlak s prestupom v Žiline a to som hneď vedel, že som doma, čítajte v československom priestore, lebo na Hlavním nádraží mi síce bolo povedané, že prestúpim, ale nebolo mi povedané, že do ICčka a už vôbec mi teda nebolo povedané, že tým pádom potrebujem miestenku. Nič. V Žiline rýchly šprint z jedného vlaku do druhého a že miestenku potrebujem som zistil až keď sa na ňu veľmi dotieravo začal pýtať sprievodca. Vtedy niekedy mi začalo byť jasné, že už som naozaj doma. Ten rozhovor vyzeral zhruba takto:
A miestenku?
???
Treba Vám miestenku.
Ale to mi nikto nepovedal.
To ste si mali zistiť.
Ale mne to naozaj nikto nepovedal.
A takto dookola ešte chvíľu, potom dvesto korún ako príplatok a môj pocit, že presne v tom je ten rozdiel. Ja si myslím, že mi to majú POVEDAŤ, oni si myslia, že ja si mám ZISTIŤ. Obaja si myslíme, že je náš názor normálny. Potom Poprad.
V Poprade som sa tiež nechcel zdržovať, chytil som prvý taxík, ktorý tam niekde stál. Veď som mal zarobené. Taxikárom bol mladý chalan, z ktorého som mal pocit, že ešte určite nemôže mať legálne vodičák. Potom som z neho mal ešte kadejaké iné pocity. Nastúpil som totiž a tento rozhovor vyzeral zase zhruba takto:
Ta to dze? - jeho protiotázka na moju otázku, či ma zoberie na Sibír.
Za Starým Smokovcom.
A Smokovec dze?
Budem Vás navigovať.
Dve minúty rozhovor o popradskom hokeji. Hokej je osvedčená téma, sezóna sa totiž vždy začínala práve vtedy, keď som sa vracal na Slovensko, tak som každoročne s taxikárom mohol stráviť dve minúty vo vzájomnom prikyvovaní si, že z Popradu ani túto sezónu nič nebude. Ako každú sezónu, ktorú si pamätám.
Potom dve minúty ticho.
Potom jeho „ja len do Starolesnej kurvy vozim, znaš." ako ospravedlnenie toho, že nevie, kde je Smokovec. Moje prikývnutie. Zase ticho.
Potom jeho otázka Skadzi idzeš? a moja odpoveď, že zo Škótska.
Škocko? Ta to dze?
Vysvetľujem.
A to čim tam še placi? Guľdenami? Či počkaj, ne, isto evrami.
Zase vysvetľujem.
To maš teraz veľo peneži, ne?
Zákerná otázka, tak odpovedám tak nejak neurčito, že keď nato príde, tak aj hej, ale nie až tak fest, to keby nato prišlo fest. Zase ticho.
Ale železo maš v papuli, kukam.
Mal som vtedy piercing. A bol som ticho. On povedal toto:
More, jak ja by som bil totych feťakov.
Zas som bol ticho a rozmýšľal, že okolo nás tma, prázdna cesta a či som aj ja v jeho očiach feťák alebo len blbo dedukujem. Že či ako bude bitka aj keď obaja fandíme Popradu. Bitka nebola, lebo už bol Smokovec a ja som ho mohol navigovať. Presne takto to bolo, nevymýšľam si a ak sa čudujete, že si to takto do detailu pamätám, je to preto, že to bolo práve takto. Nezabudnuteľne.
Potom sme pred domom, vystupujem, ale ešte predtým platím.
Ta daj tristopejdzešec, že ši to ty.
Kukam. Spisovne by bolo pozerám, ale kukam je vyšší stupeň. Kukaš jak panna na primeros, hovorieva sa v našej staničnej. A tiež spity som jak kriva zarubňa.
Dal som dvestopäťdesiat, čo bolo tak primerane, ak teda nerátam navigáciu na miesto určenia.
Nemám viac, povedal som a fakt som nemal, dvestokorunová pokuta z vlaku ma predsa len vyčerpala.
A šak daj viacej, skúšal to ešte, ale už som vystupoval, tak to aspoň, keď som zatváral dvere, ukončil. Konkrétne takto: Jáááj, chuju.
Batožinu som si vyberal sám a tešil sa z toho, čo som pochopil už vo vlaku. Že som doma.
Okrem krásnej krajiny a všetkých tých vecí, ktoré si môžete prečítať v príručkách, je doma totižto aj tam, kde sú ľudia celkom bežne vulgárni, hlúpi, obmedzení, mnohí chcú človeka okradnúť alebo sa na ňom aspoň priživiť. Netvárme sa, že nie. Tí ľudia sú bezohľadní, slovo zákazník je často len synonymom pre peniaze a cieľom podnikania je zarobenie maxima peňazí pri poskytnutí minima služieb. HOVORÍM vám to, aby ste si to nemuseli ZISŤOVAŤ.
