Takto celkovo je to jedna z najhorších vecí, ktoré sa vám prihodiť môžu, hlavne tá definitívnosť naštve. Možno si robím nemiestnu srandu, ale trocha čierneho humoru je hádam predsa len na mieste, veď ak Petea Steelea v živote sprevádzala nejaká farba, tak potom jedine čierna.
A teraz nachvíľu o inom. O tej láske by som niečo, ak môžem. Už som to tu asi pred rokom a pol písal, že kedysi, v úplne inej dobe, som bol strašne naivný, navyše som bol aj v lete v Edinburghu a ako keby to nestačilo, ešte som sa tam vtedy aj zamiloval. Bezhlavo, na čom sa mimochodom doteraz nič nezmenilo, ale snažím sa aspoň si od tej prvej skúsenosti pamätať, kde som tú hlavu stratil. Väčšinou si pamätám. Prvé skúsenosti človeka vôbec naučia kadečomu.
Keď som sa potom z toho Edinburghu vrátil a naplno precitol do tatranskej reality, kde moje horúce city nikto nechápal a nezdieľal, vrhol som sa ako drak na Type O Negative, čo je zhodou okolností skupina, ktorej spevákom Pete Steele bol. Až do minulého týždňa. Vidíte, ako sa nám tie motívy pekne spájajú.
Počúval som Type O Negative z jedného jediného dôvodu, lebo ona, chápete, ONA, ich počúvala tiež, vysvetlila mi, že sú úžasní a o tom, čo ONA povedala, sa vtedy nepochybovalo, aj keď mňa teda nejako nebrali. Ale počúval som a pri prvom výlete do Zakopaného kúpil pásku za tridsať korún. Hej, pásky, to bola doba. Na jej obale boli dve bozkávajúce sa ženy, no fuj, poviete si možno, lenže ja som mal vtedy sedemnásť a no fuj to teda rozhodne nebolo, lebo nevyzerali zle, hoci boli teda trochu zelené v tvári. Lenže to sú detaily.
Album sa volal Bloody Kisses, tie pesničky, ktoré si doteraz pamätám zas Death in the Family, We hate everyone a tak podobne, boli strašne smutné, lebo veď ak by neboli, potom by to nebol doom metal. Hej, mali v priemere asi tak desať minút a boli vlastne monotematické, tvárili sa poeticky, ale teraz som ich už prekukol. Všetky boli o smrti a aj pomalé boli jak smrť, vidíte, nevtipkoval som v úvode len tak naprázdno. A Pete Steele mal asi dva metre, bol celý v čiernom, mal záhrobný hlas a bol nešťastný úplne že furt.
Nezdalo sa mi to byť ideálnym Lebenseinstellungom, vlastne ani tie skladby mi na psychickej pohode nepridávali. Ale počúval som ich, lebo mi pripomínali JU a potom som ich počúvať prestal, presne preto, lebo mi JU stále pripomínali. A štartky vtedy stáli dvadsaťpäť. Krásna doba, úplne nešťastná a aj tak krásna.
Symbolom odchádzajúcej doby je aj to, že odchádzajú jej symboly. Keď odišiel Jackson, nepociťoval som zhola nič, keď Swayze, nejaké spomienky sa našli a teraz je mŕtvy aj Pete Steele, symbol tej časti môjho života na prelome tisícročí. Patrilo by sa povedať niečo pasujúco pohrebné, ale po tom vyčerpávajúcom poľskom týždni sa človeku už smutné slová akosi hovoriť nechce. Tak azda len toľko, že aha, tam odišla ďalšia z mojich spomienok, úplne že mŕtvy Pete Steele.
