Nedávno som sa tu rozpísal o tom, že milujem knihy . Už to inak nebude. Pri obľúbených spisovateľoch som zabudol na Nicka Hornbyho a Alessandra Baricca a nespomenul som ani prelomové periodikum s názvom Futbal Magazín. Malo katastrofálnu grafiku a nahú ženu na poslednej strane. Človek časom zabúda. Tiež to inak už nebude.
Za ten rok som sa párkrát poohrieval na výslní pochybnej popularity týždňového rebríčka karmy. Napísal som niekoľko spravodlivo rozhorčených článkov o politike, ktoré nič nezmenili. Prestal som s nimi. Nie úplne, len trochu. Asi sú na svete aj dôležitejšie veci.
Napísal som niekoľko iných, o ktorých si normálne bez hanby myslím, že sú proste dobré. Ak by som si to nemyslel, nepísal by som ich. Zopárkrát som bol vedome ironický, ale inak som fakt dobrý človek. Spýtajte sa ma, ak neveríte.
Tie články a knihy asi súvisia s mojou povahou. Môžete tvrdiť, že blog v sebe nutne skrýva dávku exhibicionizmu a ja sám seba aj tak budem považovať za dôkaz opaku. Okrem toho, že som dobrý človek, som aj nesmelý a introvertný. Tiež vážne. Nedajte sa pomýliť tým, že sa tvárim, že všetkému rozumiem.
Keď som bol malý, čítal som knihy, lebo boli iným svetom. Predstavoval som si grécke báje a povesti. Býkov plávajúcich za Európou a jednoookých Kykolopov. Stále je to iný svet, do ktorého sa utiekam, keď mi je smutno. Áno, občas mi je. Ako každému. Niekedy si myslím. že svet je tým najhorším miestom, kde sa môžete narodiť a niekedy mi celý ten svet patrí. Himmelhoch jauchzend und zum Tode betruebt.
Píšem.
Keď mám chuť každému naokolo ukázať, že to mám fakt všetko na háku.
Keď s niečim nesúhlasím. Inak si myslím, že posudzovať ľudí podľa politického alebo náboženského presvedčenia je viac než hlúpe.
Píšem, keď mi je ťažko na duši, som tisíc kilometrov od domu a najviac zo všetkého by som si dal halušky s bryndzou.
Keď spomínam a tiež mi nie je ľahko. Napriek tomu to robím rád, lebo spomienky sú koniec-koncov krásna vec. Inak hľadím pochopiteľne do budúcnosti a nikdy nie späť ani nabok.
Pravdepodobne nie som takým obdivuhodným človekom ako Marek , s ktorým sme na základnej škole drali tú istú lavicu. Píšem len o svojom svete a niekedy si nie som celkom istý, či mám čo ponúknuť.
Mám 26 rokov a na rozdiel od chalanov z hájednašesky nemám dvakrát toľko problémov. Ich život je stoka 365 dní v roku a ja sa mám dobre. Viac menej vždy. Viac viac ako menej. Oni zarábajú cash a ja nato akosi kašlem. Nie úplne, ale peniaze pre mňa nie sú merítkom šťastia.
Asi som naivný. Mám množstvo predstáv a snov. Ak sa z nich splní len desatina, budem šťastným človekom. Ako tak nad tým rozmýšľam, šťastie sa asi skladá z jedoduchých vecí.
Som rodený babrák a skrývam to niekedy viac a niekedy menej úspešne. Kľudne si priznám, že som v praktickom živote trochu nepoužiteľný a manuálne nezručný. Že ma niekto aj napriek tomu považuje za úžasného je pre mňa síce nepochopiteľné, ale obchádzam to mlčaním. Bojím sa, že ten niekto to jedného dňa tiež prestane chápať.
Mám pamäť na nedôležité veci, takže vám s kľudným svedomím môžem povedať, že zima 1999/2000 bola fakt dlhá a potom prišli horúčavy. 1. mája 2000 sme bosí behali po umelom snehu na Jakubkovej lúke. S fľašou lacného čuča, pochopiteľne. Bolo asi tridsať nad nulou. Ľahko sa mi to teraz píše, keď je to už dávno.
Počúvam hudbu, ktorú nepočúva nikto normálny a hoci ma to pomaly prechádza, v srdci niečo ostane navždy. Inak mám rád aj Chopina.
Niekedy napíšem o sebe viac ako by som hádam mal a ľutujem to. Potom dostanem mail, v ktorom mi neznámy človek hovorí, že píšem presne tak, ako to cíti. Preto to má zmysel.
Rád snívam a fandím zásadne futbalovým klubom, ktoré sú najhoršie. Aj to má zmysel. Vyhrajú raz za mesiac alebo dva a som na vrchole blaha. Niežeby som poznal nejakých hráčov.
Hoci by som mal, stále netuším s kým a kde leží moje šťastie. Znie to možno kruto, ale tvrdiť opak by bolo pokrytecké. Raz to miesto nájdem a dám vedieť. Bude mi tam dobre.
Bez toho, aby som bol premúdrelý, môžem povedať, že viem svoje. Neviem, či viem dosť alebo veľa, ale niečo áno. Nie všetko z toho musí byť nevyhnutne pravda.
Vraj som vtipný a vraj mám aj kopec priateľov, ale nie som si tým taký istý. Som rád sám, hoci mi to nejako neprospieva. Občas mám pocit, že sa hrám na niečo, čím nie som a občas, že nič nedokážem. Hej, aj tak sa niekedy cítim.
Niekedy sa skrývam ku knihám, lebo to je môj malý bezpečný svet.
Parafrázujúc Whiskyho, mám svoju ženu, hudbu a kľud a ostatné je iba kabaret. Inak je to zhruba rok, čo píšem blog.
