Ono to je takto: o niektorých veciach treba písať stále dookola a možno sa potom zmenia. Alebo aj nie. Očakávať napríklad, že by Slota zmúdrel je naivné. Očakávať, že Široký sa zrazu ocitne v úzkych a vôbec niekedy odstúpi, je hlúpe. A tak všeobecne očakávať, že by ktokoľvek len tak odstúpil, je znamením prudkého nepochopenia základov fungovania slovenskej spoločnosti.
Ale čo už. Netreba predsa podliehať porazeneckým náladám len preto, že nejaká ekonomika klesá, nejaká nezamestnanosť rastie a prakticky každý deň vyskakuje nejaká nová obmena nástenkovej schémy. Aj v časoch najhorších sa môžeme spoľahnúť na našich dvoch vieme koho. Deň-noc spolu cez Google komunikujú a proti kríze pikle kujú. Presviedčajú ma o tom ich silácke reči. Vlastne iba jedného z nich. Ten druhý je ticho odkedy sme si ho zvolili.
Tie silácke reči, hej. Ako z tohto vtipu, kde Araňa vo chvíli intímneho zblíženia vraví Dežovi: „Dežo, teraz pomalšie, teraz príde orgazmus." a Dežo jej odpovedá: „Šak nech len príde. Takú mu j.bnem." Ten vtip, okrem toho, že je samozrejme primitívny, nám hovorí aj to, že jednou z najdôležitejších vecí u chlapa vôbec a u premiéra zvlášť, je zaujatie razantného a výhražného postoja. Nech len ta kríza príde! Cez Dunaj ju prehodíme a bude! Tomu sa povie posolstvo a nie nezrozumiteľné taľafatky o znižovaní daní a odvodov.
Odpusťte tento trochu dlhší úvod, nechal som sa uniesť. To bude tou negatívnou náladou. K veci. Máme u nás takú milú inštitúciu, ktorá sa volá polícia. Už som taký rozbehnutý, že aj oni ma štvú. Som síce človek ctiaci si zákony a dokonca aj abstraktnú vec s názvom elementárna slušnosť, čím sa zásadne odlišujem od vieme koho, ale tých policajtov, tých ja veru nemusím.
Neverím im. Možno od toho momentu, keď som s priateľmi v jeden neskorý večer stál na chodníku, okolo nás prešla civilná Fabia, zacúvala naspäť, vystúpil z nej policajt, zlegitimoval nás a z auta na nás pritom zazeral chalan, ktorý sa po sídlisku bežne producíruje v tričku s nápisom Na stráž a tomu primeranej uniforme. Plus ešte ďalší traja jeho kolegovia. Ako by ich jedna mater mala. Inak si pamätám, že to bol presne ten večer, keď Petržalka remizovala s Portom a teda nepostúpila, pričom na vine bol najmä rozhodca, ktorý, ak sa nemýlim, je v civile policajt. A kruh sa čo? Uzatvára.
Ďalšia milá prúpovidka pochádza zase z koncertu. Zobral som Peťu na, jemne povedané, koncert razantnejšej hudby, nech pekne naživo vidí, čo to ten jej frajer počúva. Odvtedy to počúva so mnou, ale o to nejde. Predstavte si nasedujúcu scénku: Je november (vietor rozfukuje opadané lístie, Poe píše pokračovanie Havrana a jediná lampa chabo osvetľujúca ulicu z posledných síl bliká) a vy si v prestávke medzi dvoma vystúpeniami vyjdete z krčmy von na cigaretu.
Keďže je predsa len november, uspokojíte sa aj s tým, že stojíte v pasáži, keď tu k vám príde chalanisko, taký malý, smiešny, rifle, košeľa v nich a akoby mu to tam celé patrilo, vám zahlási „Vypadnite von na ulicu." V tomto bode nastupuje vec zvaná skúsenosť. Mne, ako človeku, ktorý už nejakú tú raziu zažil a za najvtipnejšiu rozhodne považuje tú na koncerte v Ponorke, bol ten tón aj jednoznačná formulácia okamžite známe. Peťa, keďže sa po obskúrnych hudobných podujatiach predtým nepohybovala, nemala skade vedieť ktorá bije a dokonca skúsila aj odpor. „Čo?" - spýtala sa. „Vypadnite von, som povedal." - bola milá odpoveď, ale to som ju už na tú ulicu ťahal, lebo zákon je zákon, aj keď je v civile a nelegitimuje sa.
Na tej ulici to inak bol zábavný pohľad. Na zhruba tridsiatich metroch bola po oboch stranách vydláždená ľudmi opierajúcimi sa rukami o stenu. Mlčky sme sa pridali. A potom stáli. Asi štyridsať minút. Bolo okolo nuly a my sme mali na sebe len tričká. Čo ja, ja som chlap a poriadny, ale Peťa je útle žieňa a triasla sa od zimy. Za tých štyridsať minút sa neudialo nič, ak nerátam jedného zbitého chalana, zjavne študenta práva, ktorý si dovolil odcitovať na čo presne právo majú a na čo už nie. To sa nerobí. Vlastne stála zato celá atmosféra. Do tmy blikali majáky áut, ľudia stáli čelom k stene s rukami nad hlavou, medzi nimi patrolovali chlapi v kukliach so psami....Silný dojem, ktorý umocnila skupinka asi tridsiatich nenonacistov. Práve sa vracali z futbalu a keď videli tú parádu, neodolali šanci poprechádzať sa po scéne a trochu si povykrikovať na feťákov.
Ešte k výsledku zásahu. Do podniku ani nevstúpili, takže tam nič nehľadali. Nikoho neodviedli, lebo nikoho ani nelegitimovali. Čiže ani po nikom nepátrali. Ale zase, taký zásah na koncerte je bezpečná záležitosť. Ak niekomu vlastnou nešikovnosťou nerozbijete napríklad peru, nehrozia vám žiadne problémy a činnosť vykazujete.
Mohol by som pridať ešte jednu príhodu o tom, ako sa od privolania záchranky ku bezdomovcovi môžete za pár hodín dopracovať k obvineniu z marenia úradného výkonu len preto, že nemáte chuť o štvrtej ráno prísť na políciu osobne dosvedčiť, že ste to skutočne boli vy, kto tú záchranku privolal. Namiesto toho niečo z vtipnejšieho súdka. Keď som si pred časom vybavoval novú občianku, istý policajt vypisoval niektorý z potrebných dokumentov a všetko šlo pomaly a hladko až do momentu, keď sa zrazu zasekol. Na môj spýtavý pohľad zareagoval: „A kde do p... je o?" Inak to musí byť super zamestnanie. Vždy keď idem na našu radnicu tlmočiť, minimálne jeden mestský policajt sedí na vrátnici a hrá Solitaire.
Keď je vám ponúknutá možnosť zaplatiť pokutu stravnými lístkami, môžete sa zasmiať. Potom sa ale dočítate, že niekde nejaký mestský policajt niekomu zlomil ruku, lebo dotyčný pohľadom na jeho priateľku prudko urazil jeho ego. V rámci tej mojej spomínanej negativity mám pocit, že to všetko do seba zapadá. Aj s Ficom, Širokým aj so všetkým ostatným.
