Je to kaviareň, na tom celkom vážne trvám, hoci ventilácia nefunguje presne ako v zlatej pamäti výčape menom Alfonz pri našom gympli. Ani obsluha sa v tejto kaviarni celkom nepretrhne a mne to úplne vyhovuje. Aj ja sm totiž v jednej pracoval a rýchlosťou som neoplýval. Trhal som sa, jak drak som sa trhal, aby som všetko urobil rýchlo a dobre, ale potom som pochopil, že je to buď - alebo. Sústredil som sa nato, aby som to radšej robil dobre.
Aj to zariadenie je také rázovité a to veľkodušne zamlčujem klasické spoločné záchody. Bez nich by to hádam ani nebolo ono. Sú napríklad stoly, ale časť z nich tvoria staré školské lavice. Také staré, že majú ešte diery na kalamáre, cez ktoré vám podľa mojej nedávnej skúsenosti prepadne pohár s minerálkou. Asi som nebol prvý, komu sa to stalo, lebo mi bez rečí dali novú. Napriek tomu všetkému, alebo možno práve preto, tam chodím rád.
A je to práve tu, kde na konci kaviarne stál stôl našich lások. Teda stojí. V prítmí, nikým nevidený. Je obsadený prakticky stále, lebo presne takéto stoly bývajú stále obsadené. Vždy a všade sa predsa nájdu presne takí ľudia, ktorí majú chuť šuškať si do uška, držať sa za ruky, pozerať sa na seba a myslieť si, že svet okolo nich neexistuje. Robia to pri káve, čo je trochu zvláštne, lebo ja som to napríklad pri káve nikdy nerobil, ale budiž, v Poľsku sú aj zvláštnejšie veci. Pozajtra k nám napríklad príde miestny kňaz na súkromnú pastoráciu. Príde ku všetkým, tak je to napísané na letáku, ktorý nám včera doniesol taký malý chalan.
Väčšinou sú tie páriky samozrejme zlaté, lebo povedzme si pravdu, ktoré by neboli, že áno. A ešte aj tá káva do toho, hotová, normálne, intelektuálna láska, ďasa im novinárskeho. Zjemňujem slovník, to bude tým Poľskom. Ale veď zase si ešte dobre pamätáme, kto a čo v tú víťaznú prezidentskú noc povedal.
Ako vravím, aj dnes som tam bol a sadol som si oproti inkriminovanému stolu. Z prinútenia, inde miesto nebolo. Bol, ako ostatne vždy, obsadený párom v rozpuku mladosti, ale niečo bolo inak. Obaja pili pivo a to bol ešte len obed.
On hľadel na stôl, hral sa s cigaretovou krabičkou a evidentne sa cítil nepohodlne.
Ona pozerala naňo a bola ticho, ale tá nevypovedaná otázka sa rozliehala na celú miestnosť (copyright: Danielle Steelová)
Chudák chalan, pomyslel som si. Chudák holka, pomyslel som si tiež, aby sa nepovedalo. Gender equality nadovšetko.
On sa na ňu pozrel, ale ona už naňho hľadela, tak sklopil oči naspäť. Ticho jak ja na skúške.
Ona sa ho niečo spýtala, ale všetci dobre vieme, že to nebola tak celkom otázka. Tichý výkrik, povedala by Rosamunde Pilcherová. Ja nie som Rosamunde, ale toto si od nej požičiam.
On odpil z piva, ona si zapálila cigaretu a mlčali.
Ona začala plakať, on ju objal.
On sa pritom pozeral na ulicu, kde svietilo slnko, ona do tmavého kúta. (SYMBOL, ehm.)
On sa potom zdvihol, ani pivo nedopil a odišiel. Neotočil sa, hoci vo filmoch sa to robí vždy.
Ona ostala sedieť. Toto je na tom furt to blbé, že jeden vždy ostane sedieť.
Ja som čítal Austeriu ako celý čas. Dobrá kniha, odporúčam.
A na konci kaviarne stál stôl našich lások, trikrát hurá.
