Rynek Główny
A tak teda stojíme na hlavnom námestí, najväčšom stredovekom námestí v Európe. Je to impozantný priestor, v ktorého strede stoja Sukiennice, pôvodne kryté trhovisko a dnes kryté trhovisko. Keďže hovoríme o centre turistického magnetu, kúpiť v nich môžete všetko, čo vôbec nepotrebujete, čerstvo zrekonštruovaná budova je však krásna. Naľavo od nej stojí Radničná veža (bez radnice) a napravo Kostol Nanebovstúpenia Najsvätejšej Panny Márie.
Nejaký ten mesiac ba až rok som tu prežil, takže viem, aký pokoj v tomto kostole panuje a ako dobre sa tam rozmýšľa. V ktorúkoľvek dennú hodinu v ňom nájdete množstvo ľudí, ktorí sa po ceste zastavili. Pomodliť sa, alebo, ako ja kedysi, porozmýšľať. Toto je, koniec-koncov, Poľsko. Teraz sme však za turistov a tak vnútri hľadíme na oltár od Wita Stwosza, učiteľa Majstra Pavla a vonku na dve nerovnaké veže.
Naozaj pršalo, takže táto fotografia pochádza z viator.com
Každú hodinu sa z nich ozve trúbenie hejnała, trubača, ktorý podľa dávnej legendy varoval obyvateľov pred tatárskym nájazdom. Jeho melódia vždy predčasne skončí, lebo tak ju podľa legendy ukončili aj Tatári. Znie vždy na všetky štyri strany a na poludnie ju prenáša rozhlas do celého Poľska. Počuť vtedy aj jeho kroky na drevenej dlážke. Menej dávna a menej legenda hovorí, že istá obuvnícka firma ponúkla vysokú sumu za to, ak bude nosiť práve topánky z jej dielne a jej meno v pravý čas dostatočne výrazne zaznie. Mongoli mesto vyplienili dvakrát a dvakrát ho dobyli aj Švédi.
Počas okupácie sa toto miesto volalo Adolf Hitler Platz a socha Adama Mickiewicza, ktorá tam stojí tiež, na ňom chýbala. Dnes je tam opäť a je na nej napísané Adamowi Mickiewiczowi naród. Adam Mickiewicz Krakov nenavštívil až do momentu, kedy ho tridsať rokov po jeho smrti nepochovali v krypte na Waweli. To tu, na tomto námestí, sa vyhlasovali povstania a potom sa popravovalo, keď tie povstania (opäť) nevyšli.
Národný hrdina a za ním kostol. A o to tu ide.
(photo: Flickr)
Námestie je samozrejme plné miest, kde sú z vás ochotní zodrať aj posledné peniaze, výhodou však je, že okolité uličky sú plné príjemných malých a dobre utajených kaviarní. Sami sme jednu z nich navštívili a môžeme konštatovať, že v nej mali kávu a čaj, niektorí si dokonca spomínajú aj na grepový džús. Poľské pivo je silnejšie ako naše. Je tiež horšie ale na druhej strane drahšie. Vodku sme nepili, veď keby aj, určite by som to tu nenapísal. Čiže sme ju neochutnali, ale ochutnávka żubrówky je povinnosťou.
Keď už ste navyše v tom Poľsku, bolo by hriechom neochutnať gruzínske špeciality, čo môžete učiniť hneď v niekoľkých reštauráciách, kde vám za veľmi dobrú cenu dajú ešte lepšiu porciu. A pivo.
Kedysi som asi dva týždne býval v hosteli a v knihe návštev som našiel takýto záznam: Haven´t seen any of the town, but it´s supposed to be beautiful. The girls are gorgeous. Missed my flight home. More wódka!
Kazimierz
Stojíme na Námestí hrdinov ghetta, ktoré je zaplnené stoličkami. To námestie je v Podgorzu, na opačnom brehu Visly ako židovský Kazimierz, ale práve tu počas druhej svetovej vojny dva roky stálo židovské ghetto. Po dvoch rokoch ho jedného dňa zlikvidovali - chorých a nevládnych postrieľali, ostatných naložili do transportov. Z toho jediného dňa pochádza aj fotografia plná na ulicu vyhádzaných vecí a práve to pripomínajú aj stoličky.
Sú príbehy, o ktorých viem - o jedinom Poliakovi, ktorý v ghette žil a ako majiteľ lekárne Židom pomáhal alebo o ľuďoch, ktorí utekali kanálmi popod Vislu. Je množstvo takých, o ktorých netuším a na ich vyrozprávanie navyše nie je miesto. Päťsto metrov do námestia však stojí fabrika toho Oskara Schindlera a v nej je stála expozícia. Raz sa sem ešte vrátime, ale teraz nemáme čas a tak v hustom daždi nastupujeme na električku a vezieme sa do Kazimierza. Prechádzame po tom moste, po ktorom tých Židov do ghetta hnali v skutočnosti aj vo filme. V ňom to však robili opačným a teda nesprávnym smerom.
13. - 14. marca 1943
Jednak toho o Kazimierzi bolo napísané dosť a ostáva ho len vidieť a jednak, keď vystupujeme z električky, je už tma a navyše stále leje. Ideme teda (takmer úplne) rovno do reštaurácie Klezmer Hois, ktorá je takým zážitkom, že si zaslúži samostatný odsek, ak nie návštevu.
Je to ako keby ste vošli k niekomu do obývačky - jediná miestnosť so šiestimi stolmi je malá a vyzdobená starožitným nábytkom, navyše chodíte po mäkkom koberci. Obsluha vám dáva pocit, že ste v tej obývačke vítaní a čaj vám servíruje v porceláne. Jedlo je veľmi chutné a hoci je toto skutočne situácia, v ktorej vám na účte nezáleží, ten vôbec nie je vysoký. Cítite sa ako doma. Je to výnimočný zážitok a aby sme sa s ním vyrovnali, hneď potom ideme do Propagandy, čo je zase miesto verné svojmu názvu. Toľko ku Kazimierzu.
Prvé a posledné zábery jedla na mojom blogu, sľubujem.
Wawel
Zobúdzame sa do zasneženého mesta. Buď to bude tým Poľskom, tým Poľskom alebo majú aj oni obyčajných ľudí, ale kúpiť v nedeľu doobeda jedlo je problém. Vo foodcourte nákupného centra však objavujeme Polskie smaki a zažívame nečakané hody. Keďže sa všetko predáva na váhu a my sme naozaj odvážni, na Wawel ideme až naveľa a aj to pomalšie.
Nejdeme dovnútra, na jeho prehliadku by sme si mohli pokojne vyhradiť aj celý deň a toľko času nemáme, skôr sa len prechádzame po nádvoriach a obdivujeme. Zo všetkého najviac katedrálu, miesto, kde sa korunovalo a pochovávalo. To tu leží každý, kto si to zaslúžil, a ešte Lech Kaczyński. O poľskom zmysle pre (melo)drámu a tragédiu som písal niekoľkokrát a vždy zaujímavo, napríklad tu, tu a tu.
Ale niekedy to dopadne dobre. Tuhľa, mŕtvy nemecký rytier.
Tá katedrála je zvláštna. Zo všetkých strán akoby poobkladaná dodatočnými kaplnkami, hlavná loď zaniká a jednotný architektonický štýl sa identifikovať nedá. Aj farby múrov sú navyše, tak ako na celom Waweli, minimálne trojaké a my si chvíľu robíme srandu, že podľa toho, aké farby mali práve v Targu na trhu. Len tak, lebo môžeme. Potom už je čas a my cez ten Nowy Targ vyrážame domov.
Už rozumiete, čo sme tým Targom mysleli?
Cesta trvá s prestávkami jedenásť hodín a do Bratislavy prichádzame v pondelok po druhej ráno. Dobre bolo. Pršalo, fúkalo a snežilo, pili sme čaj, kávu, pivo a vodku, aj keď tú, samozrejme, nie. Jedli sme poľské, gruzínske a židovské jedlá a boli tam, tam aj tam. Niekde sme neboli, lebo sme nestihli, ale našli sme najlepšiu židovskú reštauráciu na svete. A pokiaľ ide o mňa, prehnané kariérne ciele nemám, ale viem, že raz chcem v Krakove žiť. Hovorím to už dávno. Tak na rok-dva, bude to stačiť.
