Eurooptimista je potomkom druhej svetovej vojny. Vznikol na základe pozoruhodnej myšlienky, že sa všetci môžu mať dobre a najrýchlejšie to dosiahnu, ak sa budú mať všetci dobre spolu. Jeho korene siahajú do Nemecka, Francúzska a krajín Beneluxu.
Po relatívne pomalom štarte expandoval v priebehu desaťročí do prakticky celej Európy. Špecifickej popularite sa tešil v krajinách Stredomoria a postkomunistických krajinách, ktoré sa mali tak zle, že sa mohli mať naozaj už len lepšie. Poprednými predstaviteľmi tohto druhu boli prakticky všetci politici, ktorí svojim voličom hovorili, že sa môžu mať iba lepšie a hovorili to tak dlho, až tomu aj sami uverili. Nikto totiž svojim voličom nechce povedať, že sa môžu mať aj horšie, kým to nie je absolútne nevyhnutné. A vtedy je už väčšinou neskoro.
S príchodom úverovej neskôr celkovej ekonomickej a následne dlhovej krízy sa životné podmienky eurooptimistu radikálne zhoršili, najmä po tom, čo vyšlo najavo, že dobre sa síce naozaj chce mať každý, ale nie každý pre to chce aj niečo spraviť. Eurooptimista navyše stráca aj podporu obyvateľstva a to najmä z toho dôvodu, že doterajší spoločný systém, ktorého výsledkom sú hore uvedené problémy, navrhuje nahradiť ešte pevnejším spoločným systémom.
Proti eurooptimistovi momentálne stojí niekoľko skupín, ako napríklad europesimisti, realisti, Klaus, ďalej (v abecednom poradí) Belgičania, Briti, Bulhari, Cyperčania, Česi, Dáni, Estónci, Fíni, Francúzi, Gréci, Holanďania, Íri, Litovčania, Lotyši, Luxemburčania, Maďari, Malťania, Nemci, Poliaci, Portugalci, Rakúšania, Rumuni, Slováci, Slovinci, Španieli, Švédi, Taliani, tiež prakticky všetci členovia všetkých profesií a potom ešte Sulík.
Výhodou eurooptimistu je, že ho to absolútne nemusí zaujímať.
Keď zahynie posledný exemplár, jeho hrob sa bude nachádzať pravdepodobne v Grécku. Napísané na ňom bude Tu leží eurooptimista. Ale myslel to dobre.
Milý Karol, o tom, že sa plánuješ oženiť, sa porozprávame nabudúce.
