Zrazu luftom letí síce vypípaný ale aj tak cigánsky problém, ktorý cigánskym problémom nevoláme preto, lebo slovné spojenia majú svoju konotáciu a tá jeho je podobná konotácii, ktorú si so sebou nesie židovská otázka. Ide však ďalej, tento kandidát, a hotuje sa zbúrať Luník.
Je pritom politicky korektný, on nie je žiaden rasista, proti Rómom ani Cigánom nemá nič, bojuje len proti neplatičom. Ani Luník nechce zrušiť kvôli jeho obyvateľom, lež preto, že je semeniskom nákaz a inej zloby. Nie, nie je rasista, ten cigánsky problém na začiatku mu, samozrejme, len uletel a to, že správa, ktorú vysiela, ho zaraďuje do šíkov holohlavých basebalistov, je číra náhoda. Veď, koniec - koncov, kandiduje za SDĽ a nie za Naše Slovensko. Teda Ich Slovensko, lebo keď bude také, aké si ho predstavujú, moje teda už nebude.
Tá reklama, ktorú včera pred ôsmou mal možnosť vzhliadnuť slovenský národ, je hnusná, za hranicami slušnosti, dobrého, bežného aj akéhokoľvek iného vkusu. Ak aj nie je priamo rasistická, angličtina pozná slovo hateful a taká teda je, hoci vám to sama neprizná, lebo, ako som už vravel, pán nie je neonácek ale demokrat a dokonca ľavičiar.
Pes je ale v konečnom dôsledku aj tak zakopaný niekde úplne inde. Každá spoločnosť totiž, ak je postavená pred problém, snaží sa riešiť jeho príčiny. Ak sa príčiny neriešia, problém sa zväčšuje a spoločnosť sa dostáva do stavu, kedy už iba ad hoc rieši jeho dôsledky. Ad hoc a teda nesystémovo, pričom absentuje koncepcia a logicky sa teda nerieši podstata. Čo v konečnom dôsledku znamená, že sa problém nevyrieši nikdy, bude sa len zväčšovať a to až do bodu, kedy dostatočný počet priaznivcov získa jeho radikálne vyriešenie.
Presne takýmto, namiesto príčiny dôsledok riešiacim postupom, je aj zbúranie Luníka. Luník zmiznúť môže, ale problém ostane, lebo jeho obyvatelia nezmiznú. To, že niekto s takýmto návrhom kandiduje na primátora druhého najväčšieho mesta v krajine, ba dokonca sa v najexponovanejšom čase objaví v najsledovanejšej televízii, má veľkú výpovednú hodnotu. Svedčí to o posúvajúcej sa hranici toho, čo je akceptovateľné, svedčí to o tom, že spoločnosť v čoraz väčšej miere reflektuje na extrémne riešenia. Poukazuje to na problém, ktorý máme, nič s ním nerobíme a ak sme už náhodou neprepásli point of no return, tak sme na najlepšej ceste. Veď čo, chlapci z Pospolitosti sa postarajú za nás. Radi.
