Žijeme vo svete plnom rituálov, opakovania, napodobňovania a zdania často zbaveného kontaktu s realitou. Albert Einstein raz povedal: Kto chce byť členom ovčieho stáda, musí sa stať ovcou. Som človekom, ktorý chce uvedené meniť alebo sa o to aspoň Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Ak by na OH bola zaradená "športová disciplína" v drístaní o sociálnom cítení, či o sociálnom štáte, tak na Slovensko by pršalo Zlato... Politici a taktiež nepolitici sa v debatách predháňajú v tom, kto má väčšie sociálne cítenie. Lenže aj tu platí ono známe, že na veľkosti nezáleží...
Volanie po vláde odborníkov (úradníkov), ktorí by konali za základe zodpovednosti a nie politického záujmu je ilúzia hodná zamyslenia. Na to, aby v činnosti vlády nebolo "prešľapov" a káuz, muselo by ísť o vládu robotov. Robot je naprogramovaný, má jasne stanovené inštrukcie a čo je hlavné: nemá žiadnu Pocitovú zónu. Preto nemožno napríklad očakávať, že robot ("člen" vládneho kabinetu) by mal Techtle-Mechtle so svojou asistentkou, či chuť šlohnúť niečo z finančného fondu ministerstva XY. Človek to je už "iné kafe"...
Stane sa Marian Kotleba ministrom vnútra? Táto dnes (zdanlivo) absurdná otázka sa o niekoľko málo rokov môže stať hlboko aktuálnou. Popularita Mariana K. rastie úmerne s dopytom veľkej časti obyvateľstva po novom hrdinovi. Červená kravata "sa" už opozerala a "ľud" chce uniformu. Do Mariana K. vkladá nádeje nie iba "jednoduchá masa", ale aj súčasní "kapitalisti" - podnikatelia, ktorí nadávajú na "kapitalistov" a "zle prerozdelené bohatstvo". Znie to priam neuveriteľne, no Mariana K. obdivújú aj antikapitalistickí "kapitalisti". Mentálno-politicko-spoločenská (surealistická) žúrka, ktorá trvá nekonečne dlho...
Kedy už konečne "kapitalisti" vrátia Komunistickej strane "jej" majetok, ktorý ona "poctivo" nadobudla po roku 1948? Ten majetok, o ktorý prišla po "podvode" zvanom Novembrová revolúcia. Kedy "kapitalisti" Komunistickej strane vrátia sídliská, cesty, diaľnice, vedecké inštitúcie, školy, škôlky a hlavne jej najdôležitejší "majetok"... ľudí? Kedy sa táto krajina opäť zmení na ZOO, kde vládne istota, že dnešok bude ako včerajšok a zajtrajšok ako dnešok? Džungla je pre divochov... a My, dobrosrdečné, bohabojné bytosti predsa divočinu nechceme. Divočinu nech si majú "kapitalisti", ale nie tu...
Vasiľ Biľak bol "hviezdou" Husákovho "rohlíkového" socializmu (roky 1969 až 1989). Uvedené obdobie nieslo názov Normalizácia a podľa slova samotného by sa mohlo zdať, že išlo o niečo Normálne... V normálnom politickom systéme by ale človek Biľakovho razenia nemal na politickej scéne šancu. Mal však šancu v systéme totalitnom. V ňom sa totiž občania uchádzajú o dôveru dominantne vládnucej strany a nie naopak. Vasiľ Biľak zostal komunistom až do konca. Mal na to niekoľko dôvodov...
Jerzy Kosinski svojho času napísal: "Tomu, čo si pamätáme chýba ostrosť faktu. Aby sme ľahšie mohli ísť ďalej, vytvárame si malé fikcie, veľmi prefíkané a individuálne scenáre, ktoré vyjasňujú a utvárajú naše zážitky. Udalosť, ktorú si pamätáme, sa stane fikciou, štruktúrou vytvorenou na to, aby sa prispôsobila našim cieľom... keby tieto štruktúry neexistovali, umenie by bolo príliš osobné na to, aby ho umelec vytvoril, nehovoriac už o uchopení diela publikom. Aj film, najsledovanejší zo všetkých umení, sa strihá."
"Máme premiéra, ktorý vie rečniť bez tušky a papiera". Tak "znelo" jedno z hesiel fanúšikov muža, ktorý sa v rokoch 1991 až 1992 opájal nesmiernou popularitou. Máme premiéra "s fenomenálnou pamäťou". Máme premiéra "s minulosťou športovca - boxeristu". Čo na tom, že tento "boxerista" nikdy aktívne neboxoval a ak, tak možno na dvore za domom. Čo na tom, že jeho pamäť nebola fenomenálna... Veď predsa aj deti potrebujú svojich hrdinov. Aj pubertálne dievča má toho svojho Chlapca snov... Tak prečo nedopriať dospelákom hrdinu, ktorý "vie chodiť po vodnej hladine...?"
Smerujeme k "zavedeniu" systému "liberalizovanej diktatúry?" Smerujeme k systému, kde bude morálka a kultúrna úroveň Kmeńa "definitívne" povýšená na politiku štátu a národa? Smerujeme k systému, kde bude opäť Výhodné členstvo v Strane a Nečlenstvo "sa" bude považovať za Nevýhodné? Odpoveď má v rukách 55 percent slovenskej - väčšinovej - populácie (voličov smerákov, snsákov a kotlebovcov), ktorá sa pripravuje na svoju marcovú (volebnú) Odvetu za November 1989...
V roku 1993 sa stal Michal Kováč prezidentom "čerstvo" samostatnej SR. Išlo o "súhru okolností", ktoré z neho neskôr urobili "posledný pilier slovenskej demokracie". Jeho ponovembrová politická kariéra bola od začiatku spojená s Vladimírom Mečiarom. Kováč sa snažil o osamostatnenie Slovenska, no relatívne kultivovane, na rozdiel od Mečiara, ktorý sa k samostatnosti pretrieskal búchaním do stola (konštatované zjednodušene). Mnoho občanov má Michala Kováča v pamäti ako Plačúceho prezidenta. Po únose syna (rok 1995) sa totiž počas televízneho prejavu rozplakal...
Väčšina Slovákov o sebe rada hovorieva, že sú dobrosrdeční, robotní, pohostinní a najmä... že v sebe nosia silné "sociálne cítenie". V skutočnosti však Slováci trpia chronickou sociálnou závisťou, ktorá (sem-tam) "prerastá" až do Diagnózy...
Okrem Milana Kňažka sa v rokoch 1991 až 1992 "zaplietla" s Vladimírom Mečiarom väčšina Slovákov a väčšinová "politická scéna". Nešlo teda iba a len o takzvané Babky-demokratky... Do prelešťovania slávy neskoršieho politického šrotu bolo zapojené takmer všetko, čo malo ruky a nohy. Kto sa nezaplietol, ten bol považovaný za protislovenský odpad. Túto skutočnosť treba pripomenúť občanom, ktorí dnes s takou ľahkosťou kritizujú kandidáta na post prezidenta SR Milana Kňažka za jeho niekdajšie spolupracovanie s Mečiarom...
Klasik svojho času napísal, že "bez tvorivej osobnosti schopnej nezávislej úvahy a úsudku je vyšší rozvoj spoločnosti nemysliteľný. Rovnako, ako je nemysliteľný rozvoj jednotlivca bez živnej pôdy spoločnosti". Väčšinová slovenská spoločnosť sa bohužial často zaoberá podružnosťami a to rovnako, ako jej (nekreatívne) masmediálne prostredie. Ako môže dopadnúť voľba prezidenta v krajine, ktorej populácia, obec publicistická a blogerska sa správajú, ako malé deti stratené vo veľkom obchodnom centre...? Správajú sa, akoby hľadali Tata a Mamu...
Keď stál Milan Kňažko na tribúnach Novembra 1989, tak nejeden neskorší Šéf Spoločenstva Súhlasu ani len netušil, čo sa vlastne deje. Zatiaľ čo Kňažko komunistický režim skutočne nenávidel a nenávidí, tak mnohé ponovembrové postavy slovenskej "politickej scény" snívali a snívajú svoj sen o určitej forme socializmu "s ľudskou tvárou". Milan Kňažko má čo povedať, na rozdiel od tých kandidátov na post prezidenta SR, ktorí síce veľa hovoria, no povedia málo...
Albert Einstein svojho času napísal, že "pravá hodnota ľudskej bytosti je podmienená hlavne tým, ako dosahuje oslobodenie od svojho Ja". Post prezidenta SR onedlho opustí človek, ktorý nemal dostatok vnútornej slobody ani len na to, aby vedel rozlišovať základné morálne hodnoty v sebe a v najbližšom okolí. Bol (a zatiaľ je) prezidentom nikoho...
"Katolícke" Slovensko je plné ľudí s kolektivistickým vnímaním politiky. Ich viera v štát občas prechádza až do posadnutosti, pričom sú ochotní veriť, že (abstraktný) štát im pomôže prekonať aj tie najvážnejšie, najosobnejšie problémové životné situácie. Tatko štát je v očiach občanov reprezentovaný bytosťou zvanou Tatko Postarajsa. Takou bytosťou môže byť takmer ktokoľvek, kto sám seba už v detstve presvedčil, že môže byť bohom na povrchu zemskom. Fakt, že ide o pozemštana a nie Boha už našeho "bohabojného" veriaceho nezaujíma...
Ak by o voľbe prezidenta SR rozhodoval parlament a nie "ľud", tak by "nehrozilo", že sa prezidentom Slovenska stane Šéf Spoločenstva Súhlasu (najväčší z najmenších - Šéf Smeru - SD). Za čias tvrdého (natvrdlého) "mečiarizmu" prišla vtedajšia opozícia (KDH) s nápadom, aby "sa" o voľbe prezidenta rozhodovalo "všeľudovo". Vtedy išlo o ťah proti Mečiarovi a jeho HZDS. Z dlhodobého hľadiska však išlo a ide o zásadnú chybu, na ktorú budeme doplácať a to bez ohľadu na výšku IQ, či veľkosť majetkového usporiadania toho-ktorého jedinca. "Tá Vec" (R.F.) by sa zrejme prezidentom nestala, ak by musela "naškriabať" hlasy v NR SR...
V poslednom čase bola opäť medializovaná "osobnostná schránka" človeka, ktorého v jednom z prieskumov verejnej mienky z roku 1991 chcelo za Doživotného premiéra takmer 80 percent Slovákov (doživotný premiér, to jest "niečo" na úrovni Dedičného richtára). Premierný (väčšinový) Slovák ukázal, že vôbec nechápe, čo znamená systém parlamentnej demokracie a hodnoty, ktoré ju tvoria. Spomenutý človek sa volal (a volá) Vladimír Mečiar. Zostalo po ňom iba trápne ticho, no nie len to...
Dodnes si veľa ľudí pamätá na 8. december 1980, keď bol "popravený" John Lennon, zakladateľ The Beatles. Vedia, kde sa nachádzali v momente, keď sa dozvedeli, že ex-Beatle je na "onom svete". John kašlal na konvencie, urážal uraziteľné, no zároveň mal v sebe pokoru, ktorú dokázal pretavovať do umeleckého zážitku. Meno vraha spomínať netreba, lebo ten vraždil preto, aby sa stal "vražebnou" klasikou...
V otvoroch podtatranskej masmediálnej každodennosti (a všeobecného klebetenia) sú neustále a dookola omielané frázy o tom, aká "rýchla je doba", ako sa "všetci niekam ponáhľame" a ako "nemáme čas jeden na druhého". Väčšinová verejnosť mechanicky preberá medializované slovné spojenia, ktoré už začíajú pripomínať nudnú kázeň priemerného kňaza z vidieckeho kostola. Kde je viac podnetov, tam "dochádza" k zrýchleniu. Nežijeme na dedine 19.storočia, kde žilo pospolu 120 obyvateľov, ktorí často ani nevedeli, koľko je hodín, pretože hodinky nemali, prípadne ich ani nepoznali. Kto však chce mať kľud a pokoj "od zhonu", ten nech si ide posiedieť na cintorín...
Voľba najväčšieho z najmenších (M.K.) za Župana vyvolala reakcie na reakcie, ktoré sa hodia do repertoáru DaDaistického literárneho umenia. Textové miešanie všetkého možného a nemožného, čoho dôsledkom bolo a je jedno veľké nedorozumenie...
