Jana Slobodová
O tom ako Nela zobrala nohy na plecia
5. časť Ako som hľadala samú seba na lazoch v Zaježovej Poobede ostávam sama, každý sa niekde pobral, či už za povinnosťami alebo do Zvolena alebo na kratší výlet. Tak si to tu vychutnávam. SAMOTU. Joj, paráda, aké ticho, aký klídek. Ošúpem na priedomí za riadny hrniec zemiakov na večeru – idem robiť haruľu – mám na ňu nesmiernu chuť aj keď je to pre mňa vždy zdĺhavá robota, ale tu má človek na všetko čas. Premáha ma poobedňajšia únava. Slniečko svieti, doslova pripeká. Tak vyťahujem na priedomie karimatku a spacák a na hoďku si zdriemnem. Vyhrievam sa na slniečku ako taká mačka. Aj ten pes dnes nikam neuteká, pekne leží a drichme v chládku. Len ja, pes, mačky, kozy a vtáčiky, čo nám spievajú poobedňajšiu uspávanku.
