Som ako vyschnutá studňa. Niet v nej ani kvapky vody. Keď do nej hodíš oblázok, nazačuješ žblnkot vody. Začuješ len náraz skaly o skalu. Keď sa do nej pozrieš, neuvidíš sčerenú hladinu, ba ani svoj odraz. Niet vody, ktorej by som Vám ponúkla, aby ste si osviežili svoje ústa. Zato som plná bolesti, ktorá je zalezená v štrbinách skaly. Je tam hlboko pod mojím dnom – v puklinách, kam nemôžeš načrieť vedrom. Môžeš ju vyškrabať maliarskou špachtľou z mojich bokov. Ale ako ju vytiahnuť z tej hĺbky? Keby som bola komínom, zavolala by som kominára, aby vymietol všetky sadze. Ale ako sa čistia studne? Nestačí zo mňa vybrať lístie, ktoré do mňa napadalo v nestráženej chvíľke, keď si si kedysi, keď som ti ešte slúžila, načieral zo mňa hrnčekom studenej vody. Možno sa studne nečistia. Možno sa zahádžu kamením alebo zalejú betónom a je po sláve. O sto rokov okolo nej prejde starý otec s vnukom a povie, „toto bola studňa môjho otca, tvojho pradeda. Pamätám si na deň, keď v nej vyschla voda. Spustili ma dolu vo vedre a ja som počul v tej hĺbke svoju ozvenu. Môj hlas. Odrážal sa zo stien a stúpal do výšok. Keď ma vytiahli hore, musel som chvíľu čakať, kým som ho začul