Snažím sa ŽIŤ najlepšie ako sa len dá - žiť a živiť sa tým, čo ma baví, napĺňa... zacina sa to darit... spievam a hram na ulici a "predavam" RADOST, divam sa ludom do oci... Zoznam autorových rubrík: ZAJEZKA, Poézia, O veciach mimo nás, Rozprávky, Súkromné, Nezaradené
Oblečená do oblaku cudnosti halím svoje myšlienky. Cenzurujem moje telo v Tvojich dlaniach. Dotýkaš sa ma – jemne, na miestach kedysi mládeži neprístupných. Zobúdzaš ma. Píšeš prstom na nečisto po mojej koži. Snažím sa ukryť túžbu v Pandorinej skrinke, bubnujem prstami po Tvojej hrudi. Hrabem sa Ti v hrive, Samson – netrpezlivá. Bozkávaš ma... Otváram náruč – prijímam Ťa.
Ponáram sa do Teba v pološere spiaceho rána. Prechádzam pustým podchodom panychídy čakajúc na brieždenie pokrčená v Tvojom náručí. Kvitnem do nového dňa Tvojho objatia prebudená z bezsenných nocí. Len mramorová lampa je svedkom splynutia v jedno. Stojíš pri mne ako soľný stĺp. Si tu – večne (?)
Keby Mesiac prehovoril, puklo by Slnku Srdce. Rozozvučali by sa všetky Zvony a Ľudia by sa – MOŽNO – zobudili. Možno. Aspoň nachvíľu. Zastavili by sa v snení a načúvali by – nárekom Živých paralyzovaných v sklenej Veži Utrpenia. Keby Mesiac prehovoril, Zem by zaplakala. Isto, iste. Ale čo Človek?
Na prahu S fantáziou prísľubu žujem ružový žulu zašlých schodov slávy. Spievam žalospevy v bludisku chimér a nesplnených sľubov. Zostupujem o dva schody nadol – nemyslím na návrat. Ponorená v bohoslužbách do Ticha smerujem do útrob, k Duši. Znásilňujem Nemohúcnosť, hýbem bábkohercom vo svojom tele. Márne? Od Nikadiaľ Nikam Rieka pocitov, záplava slov zaseknutých v hrdle sťa suchá kôrka. Alej brezová, kôra dubová, hnedá ornica a večerné zore... spriadajú osnovu Cesty, z ktorej sa nevrátim. Ako strom, čo sa chce zakoreniť h ľ a d á m správnu pôdu /pod nohami/. Vo vetre tápem o skaly.
Už neverím svojim Slzám, že vyčistia všetko, čo ostalo na Dne. Uschnem a premením sa na Prach. Nevstanem viac, ba ani s úsmevom porazených nebudem kráčať ďalej alejou. Budem sa plaziť ako had vyzlečený z kože. Bože! daj nech zaskviem sa v nových pestrých farbách páva. Už neverím Bozkom, že zavlažia záhrady môjho Srdca. Zhorím vášňou a premením sa na Popol ...v agónii králikov zvlečených z kože myknem ledabolo plecom a budem kráčať ďalej tunelom. Bez stopy zmiznem a nepoviem ani posledné ZBOHOM.
Joachym podvečer oddychoval pri studničke, keď sa zrazu pri ňom zjavil malý chlapček s veľkými čiernymi očami, ktoré pripomínali čučoriedky. Chlapček zaujatý do seba vôbec nevnímal Joachyma. Zbieral jahodové a malinové listy a hádzal ich do kanvíc s vodou, ktorú si pred chvíľou Joachym nabral v studničke. Popod nos si podchvíľou pospevoval: „Tu je taká obyčaj, variť škriatkom čaj.“ „Určite sa potešia,“ odpovedal mu temer šepotom Joachym, nevediac, či to chlapčiatko vravelo jemu alebo len tak pre seba. „Myslíš, že im bude chutiť takýto čaj?,“ spytuje sa chlapčiatko. „Určite,“ odpovedal Joachym bez zaváhania. „Keď príde škriatok, chytím ho a budem ho mať doma v klietke iba pre seba.“ „To by sa mu asi nepáčilo. Myslím si, že by tam uhynul.“ „Myslíš?“
Bývam v banánových škatuliach. Už dvanásť rokov. Stalo sa mi to, keď ma môj pes vyhodil na ulicu. Jedného dňa som prišla domov z práce a na chodbe ma vítali moje veci zabalené v banánových škatuliach a Boxer so slovami: „Mám tu málo miesta. Budeš musieť odísť. Zaberáš mi priestor, drahá,“ povedal bez štipky súcitu a pokračoval v obhrýzaní špikovej kosti, ktorú som mu deň predtým uvarila. „Máš na to dvadsaťštyri hodín, haf,“ dodal ešte bezcitne a slastne sa oblizol. „To snáď nemyslíš vážne?,“ ozvala som sa prekvapene. Ale on sa tváril, že nepočuje. „A kto Ti bude variť, zlatko?,“ pokračovala som v monológu. „O to sa nestaraj. Dnes už existuje dovoz stravy pre domácich miláčikov. Objednal som si ho na najbližšie tri mesiace. Stačí keď toto podpíšeš. Reagoval a vzápätí mi vtlačil do ruky guličkové pero a šek na tristo eur. Čo som mala robiť? Podpísala som. Od malička som všetkých poslúchala. Aj keď sa mi to nepáčilo. Vždy som zaťala zuby a pomyslela si svoje. Až som prestala vnímať, že sa mi čosi nepáči. Aj tento krát to tak bolo. Takže som jednoducho urobila, čo sa odo mňa čakalo. Podpísala som šek a presťahovala som si škatule do pivnice.
„Chcela by som sa poďakovať môjmu psovi, za to, že ma brával von,“ vyhlásila majiteľka bieleho trpaslíčieho pudlíka na jeho narodeniny. „Bola mi radosťou, aspoň som urobil čosi pre tvoju postavu,“ zaštekal pudel a tľapol ju po zadku. „Za to si ešte nemusíš na mňa robiť nárok, Bobby“ zašepkala mu nežne do uška a zložila labu nenápadne dole tak, aby si to ostatní nevšimli.
Na lúke pri meste sa zvykli pásavať Kravy. Vedľa lúky stála veľká plechová budova. A do tejto plechovej haly, videli Kravy každé ráno prichádzať Ľudí. Celé dopoludnie sa nič zvláštne nedialo. Kravy si spokojne spásali trávu a vyhrievali sa na slniečku. Občas zapršalo, ale Kravy boli rady, že z nich dážď zmyl prach a muchy im aspoň nachvíľu dali pokoj. Po piatich hodinách zdanlivého pokoja, vždy na poludnie, Ľudia vyliezli z haly. Niektorí postávali pred dverami a vypúšťali z úst obláčiky dymu. Iný si posadali na trávu, vytiahli plastové misky a ich obsah si dávali do úst malým kovovým predmetom. Ďalší iba hľadeli z okna, ktoré sa zvyklo otvoriť, držali si čosi pri uchu a do toho rozprávali. Po polhodine sa Ľudia opäť nahrnuli do budovy. Kravy sa spokojne pásli ďalej. Po ďalších dvoch hodinách Ľudia opäť vyliezli von. Ale tento krát už len na pätnásť minút. Rituál sa opakoval. Najedli sa, vyfajčili zopár cigariet a vrátili sa naspäť do haly. Po ďalších troch hodinách vyšli z haly a nastúpili do autobusu. Presne jedenásť hodín na to, ako ráno vliezli prvý krát dnu.
Rozprávam Stromom o Človeku, čo vyskočiť chce z Kože. Rozprávam Smutnej Vŕbe o zaseknutých slzách vo Mne.
Postavy: E- mačka Eleonóra, Č - mačka Čierna, L1 – Človek 1, L2 – Človek 2, H – ježibaba Hedviga, R - rozprávač Rozprávač: V jednom dome, ďaleko, ďaleko od civilizácie na lazoch Lazoch žila mačička Eleonóra. Oproti svojim rovesníčkam bola oveľa, oveľa menšia a chudšia. Stále vyzerala ako mláďa, hoci už mala takmer rok. Mala veľké šikmé oči a vydávala také divné zvuky. Nepriadla ako bežné mačky. Všetci vraveli, že je to Ufónka. A veruže aj bola. Zoslali ju Ufónci na výzvedy na Zem. Bola to malá Ufónka, ktorá sa premenila na mačku, preto, aby sa jej ľudia nezľakli. Veď predstavte si, že by sa pred Vami z čista-jasna zjavil zelený Ufonec so svetielkujúcimi očami a rukami, ktoré si vie predĺžiť, keď treba. No, asi by ste utekali kade ľahšie. A veru aj ja. Ale tie veľké ufónske oči a uši jej ostali. A ľudia, ktorí už predtým Ufóncov videli, hneď vedeli odkiaľ pochádza. Škoda len, že nerozumeli ufónčine – tak sa totiž nazýva reč Ufóncov – pretože Eleonóra by sa vyhla mnohým problémom.
Cŕŕŕn!!! zvoní budík. Za oknami je ešte tma. Spoza zatiahnutých žalúzií presvitá svetlo pouličnej lampy. „Panebože! Za desať minút šesť!,“ vykríkne Helena zhrozene. „Zabudla som včera posunúť budík o desať minút dopredu!“ Naťahuje ruku, budí Bohuša. „Vstávaj miláčik, zaspali sme!“ „Čo je, čo sa deje?,“ strasie sa Bohuš. „Nestíham zaniesť deti do škôlky. Môžeš to urobiť Ty?“ „Ja? Veď vieš, že mám rannú poradu o siedmej!“ „Ách, prepáč, zabudla som. Tak si odpustím rannú kávu. Alebo si ju dám v práci, z toho nového automatu,“ pokračuje Helena v úvahe. „Božtek na líce. Cmuk, cmuk. Prídem o piatej.“
Vstupujem do sauny. Pani z obsluhy mi dáva plachtu a ukazuje: „Tak tu je bufet, tu masérňa, odpočíváreň, ochladzovací bazén a potiaca miestnosť. Vstup do potiarne je bez plaviek v plachte. Keď budete čosi potrebovať, zazvoňte na zvonček.“ Ticho. Pokoj. Horúčava. Cítim ako mi z čela steká prvá kvapka potu. Začínam sa potiť. Sedím na druhej lavici. Opieram sa o bočnú stenu. Nohy vystreté na lavici. Užívam si to. Okrem mňa ležia dolu podo mnou dve ženy a jedna sedí. Počuť ako dýchajú. Pokojne. Ako šum vetra. Sú zladené s mojím dychom. Panuje tu harmónia. Potím sa už aj na lícach. Po celom tele sa objavujú kropaje potu. Z pliec mi padá únava z práce, bolesť chrbta, aj ťažoba na duši, včerajšia zlosť a agresia pretavená v dnešný hlboký smútok. Všetko spadlo.
Eva sedela v čakárni s nápisom na vstupných dverách Obvodný lekár. Čakáreň bola preplnená ľuďmi. Ručička na nástenných hodinách ukazovala za desať desať. Prešli presne tri hodiny aj päť minút, čo sem skoro ráno prišla, aby si zobrala lepšie poradové číslo. Dostala sa jej pätnásťka. Čas plynul neskutočne pomaly. Tí skúsenejší, si zobrali číslo a vrátili sa domov alebo si išli čosi vybaviť, aby sa vrátili chvíľku pred tým ako prídu na radu. Pred chvíľou sa vrátil z mesta pán s číslom trinásť. Keď otvoril dvere, spolu s ním zavanul do čakárne aj mrazivý zimný vzduch. Kabát mal celý zasnežený. „Ľudia moji, vyzerá to na peknú kalamitu,“ prehlásil. Vzápätí si oprášil vonku kabát a vošiel dnu. Mohol mať medzi tridsať až tridsaťpäť rokov. Kučeravé tmavohnedé vlasy mu padali do tváre, z ktorej sa usmievali orieškovohnedé oči. „Smiem?,“ spýtal sa päťdesiatničky v tmavomodrom mohérovom svetri a bez toho, aby počkal na súhlas si prisadol.
Raz sa mi vo sne zjavil Boh. Chytil ma za golier, aby ma vytiahol z môjho pokojného života v kláštore a povedal: „A teraz to, čo si sa naučila v ústraní meditačného života, ideš aplikovať v bežnom živote.“ „Aplikovať?!“ opýtala som sa pohoršene, „A to má byť skúška z matiky? Vari nevieš, že som vyletela zo školy práve kvôli nej?!“ kričím na Boha, no on si ďalej melie svoje. „Idem ťa trénovať v teréne medzi ľuďmi, v hluku miest, cestnej premávky, krčiem a putík, cigaretového dymu a výherných automatov,“ zachechtal sa a zrazu ho nebolo. Keď som sa zobudila v hlave mi stále znel jeho smiech. O pár dní na to, prišiel za mnou v podobe uhladeného chlapíka prezlečeného za marketingového agenta v béžovom ľanovom obleku. Keď som mu otvorila dvere, pred očami mi zamával Dohodou o vykonaní práce a povedal: „Mám pre teba úlohu. Budeš chodiť po putikách a vypĺňať tieto dotazníky o spotrebe alkoholu, cigariet, nealko-nápojov. O nič nejde. Len potrebujeme zistiť, koľko peňazí ľudia spláchnu dole gágorom a koľko vyhodia do vzduchu za cigarety.“ Vybavil ma manuálom pre anketárov, zoznamom krčiem a reštaurácií, anketovými hárkami a odišiel. Kým som stihla povedať nie, už bol preč.
Kúpila som si imaginárneho psa na náš imaginárny balkón. Volá sa Jerry. Tri až päťkrát za deň ho chodím venčiť. Mám pocit, že mu to nestačí. Ale musím chodiť do práce. Robím v kancelárii. Už roky. Mám pocit, že od narodenia. A že tam ostanem navždy. Keď som začala chodiť na obchodnú akadémiu, mamine kolegyne sa ma spytovali: „Čo budeš robiť? Mama namiesto mňa odpovedala: „No predsa bude robiť v kancelárii.“ Pre ňu to bolo jasné ako facka. Darmo som sa oháňala tým, že robiť v kancelárii je to posledné, čo si želám. Napokon sa mi to predsa len stalo. Asi ma zakliala. Sedím už dvadsať rokov v kancli a čumím smutne cez okno na strom, ktorý nám rastie pred officom. Na strome sa naháňajú každý deň dve straky. Mám pocit, že sa mi vysmievajú. Ale asi si to beriem príliš osobne. Asi im len závidím. Za tých dvadsať rokov sa v mojej práci skoro nič nezmenilo. Až na pár vecí: kancelária sa už nenazýva kanceláriou ale officom, namiesto obedňajšej prestávky máme lunch-time, namiesto schôdzí meetingy a namiesto ROH-dovoleniek chodíme na team-buildingové akcie. A ja tam stále sedím.
Zjedla som srnku – svoje silové zvieratko. A s ňou aj svoju radosť. Srnka som stretla kedysi na svojej šamaskej ceste. Povedala mi, že mi má pomôcť radovať sa zo života. Aj sa jej to podarilo. Úžasná vec – radovať sa zo života - samotného. Z obyčajných vecí. Z toho, že môžem žiť v prírode, dýchať čerstvý vzduch, prikladať drevo do piecky, variť na ohni, chodiť bosá po zemi, hrať na bubon, tancovať okolo ohňa a spievať zo srdca. Až kým som ju nezjedla. Ja hlupaňa! Keď sme ju našli čerstvo zrazenú na ceste, nevedela som, že je to ona! Veď po svete behá toľko srniek. Ako som mala vedieť, že je to práve ona?! Keby som to vedela, tak ju nezjem!
Počuli ste čosi o zvieracích sprievodcoch? V šamanskom svete sú tri svety – stredný, dolný a horný. V tom dolnom si človek nachádza svoje silové zvieratko, ktoré ho sprevádza na šamanskej ceste. Zviera, symbolizuje nejaký aspekt, vlastnosť, ktorú pomáha človeku rozvinúť. Môže ich mať naraz viac alebo sa môžu meniť. No ľudia majú nie len v šamanskom svete svojich zvieracích sprievodcov ale aj v bežnom. Vidno ich najmä v mestách, ako sprevádzajú svojich pánov. Ľudia chovajú rôzne zvieratá. Od akvarijných rybičiek cez andulky, papagájov, až po mačky a psy. S tými poslednými dnes vídať ľudí hádam najčastejšie. Niektoré sú natoľko prešľachtené, že sa skôr podobajú na ľudí ako na psov – nosia mašličky a oblečky a ich majitelia ich nosia v taškách kúpených špeciálne na tento účel.
Je preč čas vlka – čas voľnosti – bez podprseniek. Spomínam na svoje voľne hompáľajúce sa prsia a bosé nohy – zviazaná do korzetovej podprdy a lodičiek na vysokom opätku, ktoré ma nútia do mierneho predklonu a k tomu, aby som vystrkovala svoj oblý zadok. Pozerám sa do odrazu vo výklade, v ktorom sa vyníma moje zvlnené poprsie – asi tak o dve čísla väčšie ako bežne. “Panebože!” vzopnem v duchu ruky v zúfalstve, “veď to vôbec nie som ja. Ale akási atrapa bárbie. Objem pŕs a bokov by ešte ako tak sedel. Ale kde sú tie dlhé nohy, s ktorými som sa nenarodila?! Kam až to zašlo?” Vchádzam do najbližšej kaviarne, pýtam si kľúčik od toaliet. Narýchlo vyzliekam sťahujúci podprdu, ktorá mi bráni vo voľnom dýchaní a strkám ju do kabelky. Vraciam kľúčik. Predtým ako vykročím na ulicu, vyzúvam lodičky a kráčam. Opäť cítim zem pod nohami. Teda skôr asfalt, ktorý sa mi lepí na päty. V návale eufórie z návratu k slobode a prirodzenosti prehliadam tento malý detail. Nevadia mi ani začudované pohľady okolia. Zopár jedincov ma nasleduje a vyzúva si tiež svoje topánky. Nastáva reťazová reakcia. Na poludnie po meste už naboso behá temer polovica obyvateľstva.
Bezdomovec Jožo Voľný z jednej mojej poviedky, prišiel jedného dňa za mnou a povedal: „Mala by si ju prepísať.“ „Čo?“ „Tú poviedku.“ „Ktorú poviedku? Už si nepamätám.“ „Tú o mne, ako som podnikal. Má zlý koniec. Vôbec sa mi nepáči. Chcel by som normálne žiť a pracovať.“ „A čo by si preboha robil? Veď za tie roky si si zabudol aj zuby čistiť.“ „Náhodou používam dentálnu niť,“ začal sa brániť, „aj keď zatiaľ len z druhej ruky,“ dodal trošku sklesnuto. „Ale ak by si ju prepísala, mohlo by sa to zmeniť,“ pokračoval so zábleskom v očiach pripomínajúcich vlka. Zamyslela som sa, „máš pravdu. Keď si zoberiem, že to čo píšem sa mi veľakrát udeje, tak v rámci arteterapie by som si na papier nemala len vylievať svoju dušu, ale aj hľadať optimálne riešenia. Priznávam, že je vo mne ešte dosť negativizmu. Ak nechcem vyjsť na psí tridsiatok, čosi s tým musím urobiť. Ale musíš mi pomôcť. Ty musíš najlepšie vedieť, čo by ťa napĺňalo. Ináč by som ti zobrala slobodnú vôľu.“ „O to si sa už pokúsila. Našťastie neúspešne,“ narážal na tú predchádzajúcu poviedku. „Dobre, dobre. Môžeš mi, prosím ťa, odpustiť a povedať, ako by sme to najlepšie vymysleli?“ „Napríklad ten nápad s tou čajovňou sa
