Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Bicykle opreté pred cukrárňou. Ruksaky malebne šmarené pri nohách, modré ústa od čučoriedok. Zaprášené topánky z túry podupkávali nohami, imaginárne paličky hrali na bicie. Nohaté dievčatá sa vlnili a pohadzovali vlasmi.
Zavolaj Soňu na obed, keď ostala doma celkom sama, povedala mama. A tak, ako vždy, keď s niečím vnútorne nesúhlasila, ale rešpektovala rozhodnutie druhých, povedala: „A naozaj musí ísť!?“
Minulý týždeň som vo svojej kuchyni varila lekvár a pritom som čítala .týždeň. Skoro celý týždeň som varila ten poondianý lekvár a čítala .týždeň. Aj som rozmýšľala. O Grécku. Mala som veľmi protichodné pocity.
Toto nevydržím dva mesiace, pomyslela som si v prvý prázdninový deň, keď sa dom otriasal v základoch. Buchotom, čudnými zvukmi, smiechom, plačom, hudbou, požiadavkami, otázkami, čo bude na obed, na olovrant, či máme zmrzlinu,
Prestala som od včera fajčiť cigarety, oznámila mi kamarátka Gaba, v absolútne nevhodnom čase, ráno o 9 hodine. Stála pred dverami a vyzváňala, akoby šlo o život. Pri nohách jej sedel Danihel.Fajn a nepočkala by táto informácia. .
Áno, veľké panorámy v prírode vidím dobre, aj keď občas až doma zistím, no jasné zase elektrické vedenie, stojí mi na mojom videní. Prisahám, že najlepšie vidím cez hľadáčik fotoaparátu.
Magda strčila lakťom do bráničky a vošla do záhrady. V rukách držala starý plechový lavór s vypranou bielizňou. V ústach, medzi perami pridržiavala štipce, čo sa jej nevmestili do odutých vreciek. Obišla rebrík, opretý o starú
Starkáá, starká! Skôr som vytušila, ako počula, Tomášove naliehavé volanie. Vypla som mixér i rádio, utrela ruky do zástery. Práve sme spolu piekli veľkonočnú bábovku, keď zrazu vytrielil z kuchyne.
Skúška správnosti života sa nedá urobiť, život nie je matematika. Má čudné pravidlá, ak vôbec má a ak má, tak ich často nechápem a okrem začiatku a konca nemá ani logiku. Podľa mňa, niečo by mohlo ostať v živote nepoznané, tajomné, nedokončené. Niečo treba nechať tak, netreba všetkému rozumieť. A možno je to zámer života, nespoznať ho. Teraz sa musím pohádať sama so sebou, lebo podľa mňa je zvedavosť jedna z najlepších vlastností v živote človeka. Je v nej silná energia. Povzbudzujúca, vzrušujúca a nádejná. V skutočnosti je bez konca a to ma fascinuje.
Prelínanie zimy do jari, to je predjarie. Nehýri farbami, ani vôňami, ale dáva prísľub, že už čoskoro príde ozajstná Jar. Príde s jarným vetríkom v rozviatych vlasoch. Obsype kvetmi zelené koruny stromov. Utká žlté koberce z púpav
Smiať sa na tom, čo sa považuje za smiešne je fajn, ale existuje jedna vzácna odroda smiechu, ktorý je taký silný a uvoľňujúci, ako jeho brat plač. Sú emoční bratia a často sa v svojich prejavoch podobajú. Dokonca aj ich účinky sú podobné. Pôsobia veľmi očistne. Smiať a plakať sa dá kdekoľvek a z čokoľvek. To predsa nemôže byť hriech, smiať sa na derniere života , na pohrebe.
Zimná prechádzka. Za dedinou. Stopy v nás. Studená voda Smrečianky, horúci čaj na chate, staré Ja v jablku, ešte sa musím otočiť a pozrieť na Baranec.
Odmetala som sneh z pred nášho domu. Studený, zimný vietor zmiešaný so snehom mi v zrýchlenom dychu privial do úst bolestivú otázku a necitlivo sa dotkol mojich zubov. Igor, nepozrel by si sa mi na zuby, zakričala som? Igor je môj dlhoročný sused, povolaním zubný lekár. Tváril sa, že nepočuje a naďalej odhadzoval sneh z pred svojho domu. Neotravuj, nie som v robote, veď vidíš, čo teraz robím. Veď nie už aj!
Dvere na pivnici sa s treskotom zatvorili. Ja zamknem, ja sám, počula som čo hovorí malý chlap. Onedlho sa po schodoch okrem buchotu dvoch párov nôh ozýval spev. Veľký a malý chlap vpochodovali do kuchyne „My sme dvaja kamaráti, my pijeme rum a do gatí bum“. Privrela som jedno oko nad mlákami z topánok . Môj automatický chichotavý pilot mi navodil v tvári úsmev, od ucha k uchu. Lebo, líca im horeli, oči žiarili, čiapky na krivo, vetrovky rozgajdané. A hlavne boli si podobní ako vajce vajcu aj keď jeden má tri päťdesiat rokov, ako hovorí a druhý sedemkrát desať rokov.
Ako sa do lesa volá, tak sa z lesa ozýva. Niekedy sa nám zdá ozvena skreslená, ale to len zle načúvame. Prírode i ľuďom. Nečudujem sa dianiu ani v džungli prírody, ani tej mestskej, medzi ľuďmi.
Pozerám sa z okna. Vietor so snehom tancujú všade, kde sa dá. Každého vyzvŕtajú v plačkanici, nedbajúc na mokré topánky a mokré čiapky. To je len na chorobu. Som doma. Počúvam maluzínu v komíne a udržujem teplo domova. Pradávne ..
Milka chodila nepokojne po kuchyni. Od okna k šporáku a naspäť, akoby na niekoho čakala. Priložila drevo do piecky, otvorila dvierka na rúre a skontrolovala vanilkové rožky. Vrátila sa k oknu. Oprela si rozhorúčené čelo o obločné sklo, pozerala na zimnú, bielu krajinu. Krásne svetlo, také zvláštne, pomyslela si. Ostré štíty hôr na pozadí tmavnúcej nebesky modrej oblohy vyzerali ako stvrdnutý práškový cukor. Zdalo sa jej, že z diaľky počuje jemný cengot zvoncov. Cez Vianoce je všetko možné.
Všetko je raz prvý raz. A pretože nemôžeme dopredu vedieť čo a ako bude, lebo je to nepoznané, každý nový zážitok v nás sa môže zapísať v dobrom, zlom, či nijako. Keď som bola prvýkrát v kine, tak to veľmi na mňa zapôsobilo.Ocitla som sa v inom svete. Čo som ja vedela, že tam zhasnú svetlá, bude tma a plno ľudí bude sedieť na takých čudných stoličkách, čo sa držia za ruky. Niektorí mali na kolenách deti a spolu sa pozerali na popoludňajšie filmové predstavenie . Štyri roky som mala, možno aj menej, keď som bola prvýkrát v kine.
Ani kura nehrabe zadarmo, pomyslela som si. Iba ak by bolo slepé. Dokonca ani slepé kura nehrabe zadarmo. Akosi vycíti, že niečo z toho bude a tak hrabe. To je prirodzené. Irituje ma, keď mi niekto, najmä komu nedôverujem, núka niečo zadarmo a najmä, je mi to podozrivé. To predsa nie je možné, čo sme v komunizme?!:)
Je prekvapujúce, koľko zaujímavých veci ma stretne, keď idem vysypať smeti. Aj nedávno. Bol šedivý, hmlistý deň. Nečakane slnko vystrčilo jeden, neklamem fakt len jeden slnečný lúč, ako dlhánsky prst, alebo ako reflektor v divadle a namierilo ho presne na jeden bod. Ležal tam opustený náramok, na studenom chodníku, pri našom dome, ako malý lesklý pokušiteľský hadík. Jasné, že som ho zdvihla, lebo mi ho bolo ľúto. Pekná zlatnícka práca. Nádherné retiazkové puto na jemnú ženskú ruku z pospájaných drobných zlatých okov z trojfarebných zlatých šupiniek. Oslňujúci, až ma pálil na dlani. Bol dokonalý. Mal len jednu chybu, nebol môj, našla som ho.
