Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Malú peňaženku s peniazmi a s lístkom čo mám kúpiť, som zvierala v detskej ruke. V druhej som držala sieťovku a dávala pozor, aby sa mi nezamotala do gombíkov na kabáte. Išla som do Konzumu na nákup. Bol to malý obchodík s potravinami. Za pultom stál predavač v modrom plášti, na rukách rukávniky po lakte, aby si ho zašanoval.
Každý rok Jeseň vystavuje svoje obrazy, voľne v prírode. Nikdy sa neopakuje aj keď jej rukopis každý spozná. Aha, to je Jeseň, povie si. Jej autorka mieša svoje obľúbené typické, neraz trošku krikľavé farby, hrá sa so svetlom.....
Uleteli napriek tomu, že som sa pozerala potichu a rýchlo. Motýle. Ale more mor motýľov. Ostalo ich len pár. A tie neodleteli preto, lebo nevládali, napíšem čo si myslím, podľa mňa boli opité!
Kráčala ako bohyňa chôdze. Nedalo mi a obzrela som sa za ňou. Pripomínala nádhernú veľkú rybu. Takú sólo tancujúcu veľrybu. Raz som videla podobnú v mori. Elegantne plávajúcu, vlniacu sa, s hravým pohybom tela, predvádzajúcu svoje tvary v tanci. Aj táto pekná, veľká žena sa pohybovala veľmi podobne, akoby v bezváhovom stave. Hore pohyb, dole pohyb. Pekná súhra rúk, nôh. Áno, áno aj tá ľahká, povievajúca sukňa dodala jej veľkému telu ľahkosť víly. Možno bola niekedy rybou a toto jej ostalo, napadlo ma.
V ten rok 1944 bol koniec augusta veľmi pekný a slnečný. Lieskové orechy dozrievali a boli veľmi veľké. Položila som si zopár na kameň a druhým ich rozbila. Mali bohatú, sladkú mliečnu šťavu a dlho som ich držala v ústach, vychutnávala ich zrelosť, spomínala moja mama. Keď som bola dieťa povstanie sa mi vždy spájalo s lieskovcami.
Hora, na ktorú sa každé ráno pozriem z okna skôr ako do zrkadla, bola v to ráno naladená ako ja. To je ale leto, hundrem a mračím sa do zrkadla. Pomaly sa nám nálada vylepšuje. Hora sa začína menej mračiť, vyjasnieva sa jej tvár,
„Stará mater“. Nie je to najkrajší prívlastok pre starú mamu, babičku, omamu, či naďmamu. Na prvé počutie znie expresívne, ale na dedine, za čias keď moja mama bola dievčatko /r.l9l9/ sa im vykalo, mali rešpekt v rodine, ich slovo i práca mali veľkú váhu. Táto kategória žien je v živote rodiny nenahraditeľná. Vždy bola a aj bude. Vzťah medzi starými rodičmi a vnúčatami je neviditeľná niť života a nedá sa pretrhnúť.
Kedy to vlastne bolo? Áno, v januári. Vychádza to aj časovo. Poriadne mrzlo, ale snehu bolo, len tak pocukrované. Na dedinskom dvore, s nohami v teplých kapcoch, som podupkávala, štrikovaná čiapka stiahnutá na uši. Na rukách som mala teplé rukavice bez prstov, aby som mohla lepšie nalievať pálenku do štamperlíkov. Nízko nad obzorom presvitalo zubaté, zimné slnko. Vlej ešte do jednej nohy, nech sa zabíjačka vydarí, povedal ujček Ado. Chlapi boli dôležití a vážni, najviac mäsiar.
Leto odhalilo moje tajné rezervy mladosti. Úprimne povedané, prekvapilo ma to, ako nečakaný darček. V noci sa mi snívalo, že sa niekto veľmi dlho sprchuje. To dážď vytrvalo a monotónne púšťal letnú sprchu. A v to neskoré, daždivé ráno, keď som si v posteli s dávkou nostalgie obzerala svoj červený, poškriabaný lak na „nohách“, ako posledné zvyšky mojej ženskej márnivosti a koketnosti, tak vtedy ma leto udrelo plnou silou. Áno, napriek dažďu, alebo možno práve preto.
Horehronie je krásny kraj, ale raz mi povedal jeden mladý z Vernára, toho času Newjorčan, že z toho sa nenaje a že tam zdochol pes. Urobiť si výlet a považovať každodenný život za idylku, je niečo iné, ako tam žiť. Stačila by ...
Vyzeráš, ako stará striga! A k tomu si obyčajná zlodejka, povedala Magda. Ja, urazene sa opýtala Staroba? Ty sa môžeš akurát sťažovať, hanbi sa! Zrechnujme to, povedala starosvetsky. Čo, čo také som Ti vzala? Krásu, silu, mladosť?! Uvedom si, keby som k Tebe neprišla, nemáš vôbec nič. Si absolutno. Mala by si mi byť vďačná, veď ja som Ti predsa dala celý Tvoj doterajší život, čo si ešte naozaj nič nepochopila, že ja patrím k Tebe, že som Tvoja. Nechcem byť Tvoja nepriateľka. Reči, reči, pomyslela si Magda, ale niečo na tom je.
Jedno ráno som ho pozorovala z poza záclony kuchynského okna. Nijako som sa tým netajila, nebol dôvod. Našľapoval potichu, mäkko. Vyzeral dobre, napriek tomu, že bolo na ňom poznať, že ide z nočného ťahu. Tušila som, že noc strávil s tou peknou ryšaňou s mačacími zelenými očami od susedov, počula som ich, aj keď som nechcela. To je kočka! Veď aj on je ťažký frajer. Mal, dalo by sa povedať vyšportovanú postavu, veľké, pevné chlapské telo. Nohy veľké, ako laby. Aj hlavu mal priveľkú. Možno to robila tá „tigria“ sánka naznačujúca silnú autoritu. Veru, nemýlila som sa. Na druhý deň ráno sme sa stretli zoči - voči, aj keď on by povedal face- to face, lebo, že je sveták a frajer, bolo jasné na prvý pohľad.
A prečo je jahoda červená? Preto, lebo sa rada opaľuje a pridlho bola na slnku, tak z toho je teraz červená. A slnko ju aj osladilo? Áno, povedala som. A prečo je sladký banán žltý a nie červený? Tiež bol na slnku, povedalo dieťa. Nóo, banán používa opaľovací krém s faktorom 159500, preto je žltý. A pozri, tu má hnedý fliačik, aj tu, tam sa zle natrel. Daj, aj teba natriem, lebo máš jemnú pokožku. Ako banán? Nie ako jahôdka, takú jemnú, banán má hrubšiu kožu.
Kvitnúce trnky vyzerajú dievčensky pôvabne. Na nič sa nehrajú. Majú bohaté, biele, strapaté hrivy kvetov. Vyzerajú slobodomyseľne.
Prezidentská štandarda, keď nevlaje nad palácom, to znamená, že prezident nie je doma. Nie doma v papučiach, ale že niekde vykonáva svoje poslanie, reprezentuje na zahraničných rokovaniach na najvyššej úrovni, prípadne je na pohrebe významnej hlavy štátu, alebo klopká slávnostne niekde kladivkom, prípadne udeľuje niekomu významnému metále. Aj na aute má prezidentskú štandardu, je to taký pozostatok kráľovskej zástavy. Hľadala som nejaký prívlastok na prezidenta, vo všeobecnosti, čo by bolo pre neho výstižné. Prezident by mal byť pre ľudí nositeľom nejakého vzácneho odkazu. Našla som viac výrazov, ale najviac sa mi zdá „symbol".
Predstav si, že majú aj vlastnú škôlku, vieš aká je to výhoda, to je k nezaplateniu! Vystúpiš z auta, dieťa dáš do škôlky, vyvezieš sa výťahom a si v robote. Ak Ťa tam zamestnajú, musíš byť v svojej profesii naozaj dobrá, nároky sú vysoké, ale celá firma má vysokú úroveň, včetne platov. Mhm, nóo, žasla som, fakt, novinka k neuvereniu. Počúvaš ma, čo Ti hovorím, čo sa tak čudne usmievaš!?
Niekedy si myslím, že svadba z rozumu nemusí byť taká hrozná záležitosť. Preto si to myslím, lebo keď sa dvaja rozvádzajú, vtedy to „visí vo vzduchu, že sa brali bez rozumu a ich manželstvo bolo spoločné hryzenie trpkého, nezrelého zeleného jablka. Deficit rozumu pri zamilovanosti je značný. Prekrvuje sa srdce a iné orgány tela, oveľa dôležitejšie pre lásku ako mozog. Ale je pravda, že ak sa pri tomto dočasnom pominutí zmyslov nezosobášime, potom, keď začneme rozmýšľať, často zo svadby nie je nič.
Jedného šťastného, krásneho letného dňa, keď sa narodil Tomáš, môj vnuk, som mu povedala: To máš tak Tomáško, svet je tu kvôli Tebe a na svete nám má byť pekne a veselo. Prisahám, že sa začal smiať. Pravdu povediac, v tom vankúšiku vyzeral, ako múdry pokrčený starček, čo aj tak všetko vie, až som mala pred ním rešpekt.
Jar, leto, jeseň, zima. Prieniky a prelínanie. Január, február, marec, apríl, máj, jún ,júl, august, september, október, november, december. Pripomínam vláde Dvanástich mesiačikov,
Do zoznamu „vianočné veci", ktoré treba zaobstarať, alebo urobiť do Vianoc, som si zapísala: vianočný stromček, darčeky, upratať špajzu, rybu, kyslú kapustu, umyť luster, klobásku, nie umyť, jasné, že kúpiť. Kúpiť aj pekné, ale ozaj pekné pohľadnice /nezabudni známky/. Poradie je halabala, ako ma napadne a neskôr ešte vždy niečo pripíšem. Zoznam býva dosť dlhý. Aha, pripisujem oblátky a prášok do pečiva.
