Prírodný tvor a (preto) skeptik. Viac o mne: www.beacons.ai/woykas, pracujem tu: www.woykas.sk a tu: www.chaty-tatra.com Zoznam autorových rubrík: Slovenská spoločnosť, Pamiatky, Politika, Súlad, Cestovanie a turistika, Súkromné, Nezaradené
Môj priateľ z naozajstného veľkomesta si kúpil kačiatko - malé, milé, a veselé. Aspoň tak ho vnímal keď si ho kúpil. Keď si ho doniesol domov, behalo za ním ako za svojou právoplatnou matkou po celom byte. Priateľ má doma už dve kórejské veveričky, dve zebričky a tak sa mu kačka, zväčša určená a pekáč a nie ako pet stvorenie, zdala ako ďalší vhodný doplnok domácnosti v absentujúcej prírode v širšom centre mesta.
My, ľudia žijúci vo vyspelých krajinách sveta, máme to šťastie, že máme čo jesť, kde bývať, máme príjem, aký nemá 80% obyvateľov Zeme, už nie sme otrokmi diktatúr a politických ideológií, žijeme v demokracii a sme slobodní. Náš dennodenný život je určite lepší ako pred 100 rokmi. Ale sme naozaj slobodní?
Idem voliť. Neviem síce koho, ale idem. Takúto situáciu si ešte nepamätám, doteraz mi vždy bolo nad slnko jasnejšie koho voliť. O tom, komu napokon dám svoj hlas rozhodnú moje dojmy z predvolebných dní. Budem tak sledovať politikov, ich ťahy a machinácie a snáď aj okolité komentáre a pokúsim sa byť úprimná k sebe aj k politikom. Mám síce iba jeden hlas, ale pre mňa a moje svedomie dôležitý.
V poobednom tichu a šere, keď sa krátky deň preklápal do štedrého večera, som si popri zvyčajných prípravných vianočných prácach zmyslela, že si pred večerou ešte „odskočím" na bežky. Pre istotu som si pribalila čelovku a priamo z chaty som vyrazila na mojich 175 cm priateľkách, upaľujúc, aby som zas čím skôr bola späť.
alebo prečo existujú bohaté krajiny bez ropy a prečo Slovensko medzi nimi nie je (a tak skoro nebude). Nie som ekonóm a nemám na túto tému vyčerpávajúcu odpoveď, ale už roky si všímam nemenný fenomén: akákoľvek je vládna garnitúra, prioritný záujem politikov (v ekonomickej oblasti) je vždy v pritiahnutí zahraničných investorov. A najlepšie ak postavia najväčšiu fabriku na zelenej lúke a zamestnajú tisíce slovenských „chudobných" občanov.
Dvaja maloletí súrodenci, Ruth (6) a José (2) z Córdoby sa stratili 8.októbra tohto roku v miestnom parku, keď ich mal na starosti otec. Dodnes polícia deti nenašla, ani žiadne stopy po nich. Celá Córdoba je na nohá
Dnes to na mňa pôsobí ako sladkohorký, prekonaný a zabudnutý sen, ale vtedy som to prežívala úplne inak. Poobedia a celé dni v uzimenom a clivom popradskom počasí pôsobili smutne. Bola som sama so sebou a vedela som, že keď skončím v práci, clivota zhustne.
Pád slovenskej vlády ma zastihol úplne náhodou pri prekladaní slovíčok internetovým slovníkom, tu v Madride. Nebyť prekladu, ani by som nezistila , že sa doma deje taká dráma. Preklad som odložila na neurčito a prelúskala všetky správy z domácej politickej scény, dostupné na internete. A potom som si zapla španielske správy.
Už som sa o to raz pokúsila, asi pred mesiacom. Prišla som však na stanicu s nedostatočným časovým predstihom pred odchodom vlaku a navyše, pani pri pokladni mi hneď skraja oznámila, že fotografia musí byť vytlačená na fotopapieri. Dnes som si nechala viac času, stojím pred okienkom a pani (iná ako posledne) mi oznámi, že mi nemôže preukaz vystaviť, pretože na fotografii nie je biele pozadie.
Zdá, že sa vrátime ku koreňom. Už v duchu cítim pach zeme, a ozývajú sa budúce mozole, ktoré nabehnú po prvých hodinách odpracovaných na roli. Na zemi mojich predkov, zreštituovanej pred rokmi, ktorej dôležitosť dnes rastie rýchlosťou úmernou tej, ktorou sa stráca budúcnosť spoločnej eurozóny a ktorou sa jednotná Európa rúti ku dnu.
