Kresťan. Človek fascinovaný Ježišom Kristom. Tvorca a konzument umenia. Doktorand... Zoznam autorových rubrík: literatúra, kresťanské umenie, galéria u Maxa, Nezaradené
Mojím domovom je lúka. Rozsypaná zem. Neprejdený chodník. Snehová pláň. Každý kúsok slobodnej zeme bez ľudí. Každá lúka, kde sa prechádza vietor, Duch. Opaskom mojich krokov je rozpor s nohami alebo s telom. Je to sen. Je to nesenie piesne. Ak to nevieš.... Je to prebývanie vo svornosti, sola Dei.
Môžem roztvoriť dvere, môžem zatvoriť dvere. Nič sa tým nezmení. Zmením sa iba ja. Ale ja nie som menný, som nemenný. Som len sad. Rastiem svojimi vlastnými stromami, silami ohraničeného priestoru v ostatnej prázdnote, cudzote. Som inou dimenziou. Som jediná dimenzia. Sad - to je taká vec s jasnými pravidlami. Ba ak je sad, tak aj do hĺbky zeme to musí mať jasné kontúry.
Ja by som real_latívne aj súhlasil. Rozoberaním oblakov sa možno nič nedosiahne. Ja napokon... skúsim. Aspoň sa ich dotknem. Nie! Predsa len si nedám povedať a dotknem sa ich. Vyrazím za nimi. Lebo... vlastne... no vieš.... vystrieš ruku, myslíš, že sa dotkneš... Sú to také úvahy. Nechajme oblaky, nechajú nás oblaky.Na okraj: Vlastným majstrom mračnej tendencie je Ušák.
Bytosť je súhrnom všetkého, čo možno limitovať. Pôvodne som zamýšľať priznať obmedzenosť jednej ľudskej personality. Prvá časť pochopiteľne znie bombasticky, renesančno-moderne. Bytosť je súhrnom všetkého... Všetky prvky v človeku, všetky prvky aj vo vesmíre. Ale už peripatetické vnímanie načrtlo, že treba charakterizovať formu. Forma je pýcha, forma je deštrukcia.
Vystupoval po kamenných stupňoch vyššie. Kdesi. Trochu cudzo. Nikto sa dôkladne nepýta, kam ho vedú. Spomienka na záhradu, ktorá unikla do neba pred prenasledovateľmi. Preletí okolo v nedohľadnej neblízkosti. Sú pomníky dávnych balád. Po čase predsa padá z neba rosa, ataraxia. Mundus somnabuli.
Kráčal som po poli. Brázdy boli veľké. Farba výrazne hnedá. Neďaleko zeleno sivo hnedý pás porastu, krovia, medza. Nepoznal som to pole. Nepatrilo mne. Celý ten priestor mi dal na vedomie, že je vymedzený. Ale že ma tým však nemusí obmedzovať...
Skala zostáva, bude tu aj po mne, tá istá. Ale bude menej vzácna o to, že tu už nebudem. A bude vzácna práve tým, že som tu bol. Ale môj výkrik bude stále kdesi vo vzduchu. A bude tu jeho meno. Moje vedľa jeho.
Skaly, samé skaly. Skaly zvyknuté byť tam, kde sú. Presný večný tvar v zmene vody a času. Kaluže v prázdne skál. Alebo väčšia voda. Odráža sa v nej moje oko. Oválne. Na prvý pohľad oválne. A hlboké. Na mňa príliš hlboké. Tak sa nedívam. Tak sa otáčam. Chodím dookola. Chodím okolo seba. Cesta vedie od jednej skaly k tej druhej. Keď sa mi zahľadíš do oka, ty sa tam niekde musíš nájsť. Tak sa pozri. Dnes. Píšem Ti tento smutný odkaz. Pribijem ho na skaly. Kým prídeš, keby som tu nebol. Čakám ťa.
Možno mu to nie je príjemné. Hľadí priveľa očí. Obchádza. Stále chodí dookola. Dotýka sa dreva. Hľadia spokojne. Sú ako búrkové oblaky a on chce, aby pršali. Hľadia nevraživo. Vedia, že ho zabijú. Sám. Sám sa im vydal do rúk.
Hory sa ukryli do diaľok. Mraky pokrčené čakajú lepšiu príležitosť zmoknúť. Čakajú ma. Obloha vystúpila do výšok. Pôda je mokrá. Dlho prší. Boh sa ma pýta toľko vecí. Pýta sa ma viac vecí ako sa ho pýtam ja. Stojím, sedím a ľahám si. Zem je stále mokrá. Chvíľa vypätia, kým život odíde k tomu, ktorý ho daroval cez otvor pokory. Kým sa vráti, celý v kvapke.
Nehmotne pribúda priestor. Je to niekde vzadu. Prechádzajú iné zvieratá. Počasie je dobré. Breeze. Povieva jemný vánok. Počuť len kĺzanie. Napredujeme. To je pozitívne. Ohliadam sa. Všetko je na svojom mieste, tak dopredu. Popruhy všetko mocne zvierajú.
Cez deň... tam treba zájsť! A všetko bude veľmi zreteľné. Púhe zdanie... Zdanie čoho... Mozog je menší smaltovaný hrniec, kde sa to v noci najviac varí. Kde kvasí opojenie hrôzou a ráno je človeku zle. Noc je miesto pre bdenie. Jedinec buď neskoro zaspí alebo skoro vstane. A ešte oboje. Noc nenechá nič ako bolo cez deň. Noc sa zdá ako zahynutie, ale noc varí. V hrci mojej hlavy. Odniesol by som svoju hlavu... Nie... ráno sa tam treba vrátiť. Odniesol by som svoju hlavu... Zaniesol na iné miesto a vrátil by som sa. Ráno sa tam treba vrátiť. Zistiť skutočný stav. Možno tam naozaj je. Nie.... za tmy nie.... človek by mohol spadnúť. Noc je priestor na sny, na tie najstrašnejšie, ušité presne na mieru hmly neviditeľna, ktoré je všade okolo viac ako viditeľno. Ja už nikdy viac nezostúpim na zem.
Obchádzal kaluž. Nemohol som ho vidieť. A práve preto sa do nej nepozrel. Nepozeral. Brloh bol neďaleko. Kdesi pod svahom. Lesu ešte vládne lístie. Kráča. Je sám. Na štyroch nohách. Zima bola dlhá. Je vychudnutý. Les sa zdá temný a prázdny. Ktosi kdesi povedal, že svetlo hviezd je mrazivé. A slnko obchádza ľahkou nohou všetko, čo sa mu dnes nepozdá.
Možno by som mal rozdeliť na troch ľudí, všetci by - som rozpažil ruky a všetci by – som kráčal tromi lúkami, tromi šľapajami podkúvať tri svety. Tri krát by sa zablískalo, tri krát by aspoň zaiskrilo a hral by Vivaldy, ale tri koncerty.
Všetko dobré môže byť vzdialené. Všetko je otázkou akurátneho naladenia a pohľadu. Môže to byť dobré, môže to byť zlé. Žijeme príliš nerozhodne. Lenže ja neviem, či žijeme. Bralo je vysoké. Skala je tvrdá. Veľa vecí je len zatiaľ. Je to tak, že keď sa pohľad uprie na strmé lúky a na skaly, ktoré pretrhli pokoj zeme, už vidno iba nebo. Iba samotné nebo. Paša je zatiaľ nijaká. Tráva sa skrýva v koreňoch. Všetko akoby spí za bieleho dňa. Nič sa nemení, iba kdesi cítiť rozkaz, že to nastáva. Aj keď sa to nemusí niekomu zdať, je to živý organizmus.
Letel som nad zemou. Najprv bolo ešte tma, ale slnko si vydobylo miesto a nástojčivo rozťahovalo krídla a obzor ožil farbami, strohými, realistickými, hroziacimi dňom. Mohol to byť - samozrejme, že viem na čom som letel - mohol to byť... vlastne neviem. Možno balón. Možno pazúry veľkého kohúta alebo draka, ktorý ma unášal a môj hlas zanikal v hluku pohybov jeho krídel. Ale mohol to byť aj balón.
Brána mesta visela divne na poslednom pánte. Múry patrili kedysi hradu, osade, možno mestu a niet ničoho. Niet ničoho. Vrátil som sa, aby som bol tu a bol niečím a nie je nič. Ba ani ja preto nie som. A musím byť, nekončím sa, ani sa nezačínam, iba klesám, keď sa unavený vraciam cestou, ktorou som dnes prišiel. Len oheň. Ten oheň vo mne stále rovnako horí, ako sa zapálil tam za bránou - či pred ňou - a pred rokmi.
Ležal som na holej betónovej dlážke svojej cely v starých mierne smradľavých háboch. Rozmýšľal som, či by som sa nemohol cítiť dobre. Nemusel som ležať na zemi, ani na betóne, ale ležal som. Až neskôr som pochopil, že niekomu by sa to mohlo zdať trochu divné. Myslím zvonku. Držal som sa. Svet sa znovu dal do pohybu. A možno zase nastane. Nastane svet. Budem načúvať a bude zasa stáť. A to všetko v čase zlom ako skok z vodopádu do hĺbky tvrdej, hoci na dne je zase len voda.
Myslel som, že už vykročím. Ale nie. Zastal som. Niečo ma upútalo. Nevedel som čo. Napokon som sa rozhliadol. Pouličné lampy stáli ako vyhorené zápalky, nalomené, nežiadúce, celá ulica, celé námestie sa stalo iba popolníkom. Až po chrám, ale ten bol v diaľke. A možno to bol len strom, spod ktorého vyviera jedna rieka.
Tak dobre, keď nemôžem tam vyššie, tak budem aspoň podskakovať, ako Izraelci budem chodiť na kopce, ale postačí mi iba jeden Boh. Kopec. Zložitý kopec. Dva kopce popola ako hovori Scott Fitzgerald. Boh ma predišiel na kopec, nemohol som tomu uveriť. Keď som prišiel, už tam nebol, ostalo len drevo zaklínené do seba ako mystická hrôza a radosť. Herodes konečne dobehol dieťa. A hviezdy v ten deň pohasli.
