A tak sedím a kukám. Ako kukučka, čo si sadla na konár. Vidím rýchly svet, akosi rýchlejší ako z výšin. Riešim, dotýkam sa problémov a cítim sa nesvoj. Som vták, čo potrebuje nekontrolovane lietať a to sa jednoducho doma nedá. Je tu najlepšie na svete, akurát ten svet sa zdá byť stále akosi ďaleko. Aspoň pre vtákov ako som ja...
Odletieť? Neodletieť? Naučiť sa plávať, alebo ostať tvrdohlavo nad vecou, hore, v oblakoch? Šetriť sa, nešetriť druhých? Či čo?
Zaradený do davu sedím na konári a tvárim sa, že mi je fajn. Koniec koncov, ani tu na zemi, dole, v tráve a okolo, to nie je najhoršie. Ako všetko, chce to len čas a chuť. Chuť určite je...
A je aj pondelok. Môj prvý deň, v mojej prvej normálnej práci na Slovensku. Ako som to napísal, uvedomil som si dve veci. To možno pre túto vetu, som bol doteraz taký pohoďák. A som celkom rád, že tá firma nie je slovenská, už len kvôli zvyku.
Konečne môžem napísať totok:
Pekný pracovný týždeň prajem všetkým pracujúcim kolegom, nech sa darí tváriť sa vážne a múdro. Predpokladám, že tak sa tvárite v práci.
Či?
