Dve rána každý deň

Jedna zo slástí života. Dlhé á preto, že jej krátke nepristane. Krásna, farebná a zaslúžená. Vždy s dlhým á.

Viem prečo deti od malička spia skoro neustále. Jesť a spať, od zrodu bytia, to do nás vštepujú všetkými možnými prostriedkami. Maminy, babky, otcovia a iné múdre hlavy. A právom! Je mi ľúto tých, čo s tým majú problémy. Nepochopené je u mňa to, prečo sa to v neskoršom veku zanedbáva. Jesť a piť by mal byť základ všetkého. Náboženstiev, politiky, vyučovania v školách. Možno by bolo menej zla. Možno by sa ľudia viac usmievali. Možno...

Všetkého veľa škodí a niekto túto príležitosť jednoducho nemá. Tomu rozumiem. Ale ak si niekto odopiera dobrý spánok bez dôvodu, alebo so pseudodôvodou ako kariéra, nedostatok času alebo peniaze, to je na mňa príliš.

Osobitne by som vyzdvihol jeden, v skutku zabudnutý div sveta. Je iný, odlišuje sa od ostatných časom a dĺžkou. Vždy poteší. Zároveň je drzý a to je to čo ma na ňom fascinuje najviac. Poobedný, poobedný, poobedný spánok.

Je to šťastie samo o sebe. Býva bez snov, býva kratší, hlavné však je, že stále býva. U mňa celkom pravidelne. Sú veci, bez ktorých si život predstaviť viem. Sú veci, bez ktorých ani vo sne.

O tom, že čím sú ľudia starší, tým viac sa podobajú na deti som už písal. To, že dobre vedia, aká bola výhoda ich detstva, o tom napíšem teraz. Už nepotrebujú radu, vedia toho o svete dosť. A práve preto potrebujú chviľku iba pre seba. Väčšinou poobede, väčšinou na posteli, gauči. Väčšinou väčšina.

Ak je človek nevyspatý, nemôže sa usmievať naplno. Únava je prisilná ak ju podporujeme. Súhlas?

Zaujímalo by ma, či veta "chlapi sú večné deti" súvisí s ich potrebou dobre sa vyspať? Do ružova úplne najlepšie. Zaujímalo by ma či niekto uvidí viac, odpracuje viac, naučí sa viac, keď nie je ružový? Zaújmam sa o to, či je niečo krajšie ako prvé sekundy poobedného spánku? Či je krajšia prehra, ako tá, keď oči podlahnú únave? Či je niečo viac zmyselné, ako keď človek v polovičke uponáhlaného sveta zastaví na chvíľku čas, keď zavrie oči, prikryje sa dekou a s tónami pohodovej hudby odíde do sveta podla vlastného scénara? A či má vôbec zmysel písať tieto otázky, keď vaše odpovede napíšete v čase, keď ja už budem s mojim najobľúbenejším spoločníkom pod dekou?