Mládencovi sa jedného dňa zachcelo za sedem kopcov a sedem riek pozrieť. Mamka mu nabalila balík s dobrotami, on si ho prehodil cez plece a vydal sa na dlhú predlhú cestu.
Čas od času sa mu za domovom zacnelo, rodičov a každého v rodnej vieske vyobjímať. A tak keď sa vrátil nikdy ani na krásnu princeznú nezabudol. Rozprával jej akí čudáci žijú za tými horami a aké všakovaké zvieratá majú v tých ich riekach a moriach.
A tak sa roky valili, ba až uháňali. Druhý za prvým a tretí za druhým. Štvrtým už začínal pociťovať, že ho v neznáme ďaleko od domova už ani nemá čo prekvapiť a tak sa viac a viac o domove zamýšľal. Všetko sa to stalo pri jeho poslednej návšteve pod slovenskými vrchmi.
Princezničke kamienok do okna hodil a tak ju prebudil. Už spinkala. Prehovoril ju, aby sa išli prejsť, že je to jeho posledná noc pred tým ako sa opäť na cestu vydá. Ona súhlasila.
Nastal čas lúčenia a v tom akoby ho nejaký šíp do zadku trafil. Vtedy si to uvedomil.
" Ty by si nemala byť iba moja kamarátka ", pošepkal jej do uška. " Ty by si mala byť iba moja... vieš? "
Pusou akoby jej už tak nádhernú tvár ožiarilo niečím čarovným, v očičkách jej začal horieť malý plamienok a z jej úst sťa v obláčikoch obalené slová leteli priamo do jeho uší.
" Viem ", šepla.
Chytila ho za ruku a troma nežnými stisnutiami mu povedala tie najkrajšie krátke slová.
A tak sa opäť ukázalo, ako to funguje s priateľstvom medzi dvoma živočíšnymi druhmi. Mužom a ženou.
A samozrejme, budeme žiť šťastne až kým sa neukáže nejaká iná pravda.
Dovtedy si polietame, navaríme šťastnej polievky hrniec, kým nebude tejto rozprávky koniec.
A možno nebude...
