Rozdávač

Písmo: A- | A+

Je rozhodnuté. Raz budem rozdávač.

Väčšinou som príliš lenivý a z práce domov sa veziem autom. Dnes bolo aprílové počasie, dážď sa prekvapivo striedal zo slnkom a mne "padla" zhruba v perióde slnečných lúčov. Odhodlanie teda nedalo na seba dlho čakať a vykročil som na svoju 15 minútovú prechádzku z práce domov. Prvá, nazvime ju skoro jarná prechádzka. Idylka, až mi z toho bolo nejako príjemne.

Po asi päťminútovom kráčaní som sa ocitol na križovatke. Prešiel som na druhú stranu a tam ma čakal úsek, kde väčšinou na ceste, v aute, skúšam kvalitu a rýchlosť auta ktoré šoférujem. V poslednej dobe ma zaujali obe verzie Mazdy, trojka, aj šestka. Pekné a v športových verziách, ktoré máme v práci (požičovňa áut), sa tvária veľmi uspokojujúco. Dnes ma ale čakala táto asi 200 metrová rovinka úplne inak. Na chodníku sa nenachádzal nikto, iba niekde v diaľke sa mihala nejaká postava. Na ľavo bol lesík, na ceste pár áut (podľa pomalej jazdy odhadujem, že nikto netestoval rýchlosť auta, tak ako to tam robím ja). Na druhej strane cesty miestne a celkom prázdne rugbyové ihrisko. Idylka pokračovala.

Postava z diaľky sa približovala. Pozeral som sa iba pár metrov rovno pred seba, hlava bola naklonená smerom dole. Až tesne pred sebou som si všimol starčeka, čo kráčal pomaly smerom ku mne. Pán vo svojich rokoch, taký normálny dedko. Vyšiel si na svoju poobednú prechádzku, obliekol si sako, košeľu a kravatu. Nasadil klobúk, obul vyleštené topánky. Viem si predstaviť, že pred mnohými rokmi to bol štramák. Dnes z neho ostal dedko, čo má asi najväčšie vzrušenie dňa, keď sa po obede oblečie a ide sa prejsť.

Bol však trošku iný. Za pár sekúnd ma obišiel a stratil sa v diaľke. Keď sme sa míňali, slnko dosvietilo a začalo jemne popŕchať. Doma som rozmýšľal, že tieto prechádzky asi budem opakovať. Bolo mi akosi príjemnejšie, cítil som sa akoby som niečo urobil. Koniec koncov, asi som aj urobil. Pre seba.

A ten dedko? Ešte doma som nad ním rozmýšľal. Vravím, bol iný. Najprv som nevedel prísť na to čím, ale už viem. Za tých pár sekúnd, možno iba dve, tri, sme si vymenili pohľady. Môj unavený, jeho šťastný. A čuduj sa svete, vymenili sme si aj pozdravy. Jeho úprimný, môj zaskočený. Iba zamrmlal "Hello", trošku uklonil hlavu a pár prstami sa dotkol predku klobúka. Dedko ma z ničoho nič pozdravil. Slušne, milo. A mne tým urobil deň.

Na ľavej strane som začul spievať vtáky. Dokonca som bol taký zmätený, že som potom aj ja na ďalšom prechode pozdravil pani v stredných rokoch, s rýchlou chôdzou a trpkým pohľadom. Možno si ma všimla?

Keby som bol pekne oblečený, z očí by mi sršala láska a nevinnosť a dokonca by som si pri pozdrave nadvihol klobúk, určite by si ma všimla! Čo môže byť viac nevinné ako milý deduško? A tak som sa rozhodol. Keď budem starý a tvár mi ozdobia vrásky, budem mať prežité všetko a nebudem očakávať nič, budem rozdávať. Pozdravy, úsmevy, život v plnej jeho kráse.

Až kým...