Se-kun-dičky

Mám rád sekundy. Mohol by som vymenovať, opísať a pekne obaliť niektoré z nich, ale ee. Takže skúste so mnou:

Jedna dva tri.

Ja viem, to neboli práve sekundy, tak ešte raz.

Jeeeeeeeeeeeeeeeeedna, dveeeeeeeaaaaaaaaaaa, tri.
Že vám to netrvalo tri sekundy? Niekde bude chyba (povedali zbrojnoši). A tak sa už raz opäť (a prečo nie, no nie?) pokúsim vás (aspoň takto pekne v piatok) donútiť narátať do tri. Pekne pomaly. Piánko. A ozi, predstaviť si pri nich, alebo urobiť môžete naozaj čo len chcete. Čoooo leeeeen chcete.

Uno, dva, tri.
Ak som vás donútil si tie tri slová prečítať si pekne pomaličky, mám vás. Ak nie, nemáte náladu, nemáte čas, nie ste moc na takéto články alebo ako zvyčajne, utekáte dobehnúť všetky problémy. Nech sa páči. Tie sekundy si na vás počkajú...

Mám rád ľudí, ktorí nefajčia, ale ak majú chuť, zapália si. Rozumiem si s ľudmi, ktorí sa vedia sem-tam zaoberať aj malichernosťami a nechajú čakať ostatné dôležité veci. Len tak. Mám rád ženy...hmm...ktoré sa vedia o pol tretej ráno najesť do sýta. Milujem chvíle, ktoré sa mi objavia po čase pred očami a strávim s nimi nádherné, napríklad aj tri, krátke, naplnené, pomalé sekundy. Mám rád tieto nenápadné chvíle. Životné.

Nemám rád obavy. Všetky sa aj tak zmenia neskôr na skúsenosti, zážitky, sklamania. Každý riešime otázky, na ktoré nepoznáme odpovede. Dôležito sa pri tom tvárime a zabúdame. A pritom je piatok. Posledný deň v pracovnom týždni. Tak ako každý piatok sme šťastní, že príde víkend. Chvíľka oddychu, chvíľka s rodinou, prírodou, nespavosťou, nervozitou, neživotom. Neverili by ste, ale stále sú ľudia, ktorí sa naháňajú za problémami aj cez víkend. Tie sekundy si na nich počkajú...

Adin, dva, tri.
Skúšam opäť. Možno si si už vstúpil do svedomia a ono teraz ráta za teba. Spočíta ti to, našepká ti a ty aj tak stále protestuješ. Čítaš a mlčíš. Hľadáš dôvody.
Prečo vlastne nemám čas?
Prečo ma to nezaujíma?
Prečo sa durdím?

Milujem krátke chvíle so svojimi sekundami. Chvíľky, keď zastanem na červenú a obzriem sa na auto stojace vedľa môjho. Chcem v ňom vidieť usmiateho človeka, ktorí sa pozabudne, že stojí na červenej a spieva si na plné hrdlo svoju obľúbenú pesničku..."Nech sa páči", vravím si. Prečo sa mi to už ale dlho nestalo? Skúsim dnes, je piatok, možno dnes bude v Londýne človek, ktorý sa na pár sekúnd zabudne. Odhodí povinnosti, šaty, pretvárku, peniaze, mi(š)lenky a pracovný týždeň. Kurva, veď je piatok!

Oné, dva, tri.
Už ste so mnou? Ste trošku v šoku? Nie ste prekvapení? Ste? Neviem odpovede, dozviem sa ich od ľudí, ktorí mi prispievajú pravidelne, chcem ich vedieť ale aj od vás! Nie. Nepoviete. Ok. Viem, nemáte čas. Ok. Viem, povinnosti. Ja viem. Tie sekundy si počkajú, verte mi.

Rozmýšľam, ako dlho vám mohlo trvať prečítať si tento článok. Je zaujímavé, že ste si našli čas na môj článok. Som rád. Teším sa. Doprajem to každému z vás. A aj deťom v Afrike, a aj Cigánčatám na konci sveta, bohatým u vás aj tu, namysleným, silným, nežným, každému. Najviac vám ale prajem jedno jediné. Čas, na pár sekúnd. Sekúnd s vecami, ktoré máte radi. S ľuďmi, pre ktorých žijete. S povinnosťami, ktoré vás obklopujú. S dôležitosťou, ktorou ste sa zabarikádovali...

Prajem všetkým, ktorí sa narodili na tomto svete (ok, aj marťanom), aby si našli pár sekúnd. Môžu tým pomôcť druhým, pomôcť sebe. A možno je piatok pravý deň? A možno nie. A tak skúsim ešte raz, ale už naposledy.

Tak tu sú tie sľúbené sekundy, ktoré na vás čakajú. A možno už viete ako pomaly ich prečítať. A možno vám vďaka nim...nájdu úsmev na tvári.

Raz, dva, tri.