Bohovský nápad

Patrím k veriacim, ako väčšina Slovákov, ale ako mnohí, ani ja sa v kostole často neukazujem. Mám taký vlastný, tajný. Keď som ale doma, na Slovensku, zvyčajne tam zájdem. Ale nič nesílim, proste buď chcem, alebo nie. Jediné čo si nenechám újsť nikdy je "polnočná" na vianoce. Čaro harmónie pri spievaní Tichej noci je proste vždy úžasná.

Kamarát spomenul, že by rád do kostola išiel cez veľkonočné sviatky a ja som sa pridal. Ďaľší kamoš zaspal do práce, už tam nešiel a tak sa tiež pripojil. Odhodlanie bolo, čas bol tak akurát, len kostol chýbal.

Londýn je obrovské mesto. Kostolov je tu plno. Ale všímate si veci, ktoré nepotrebujete? Alebo ktoré ste predtým nepotrebovali? A ešte sme mali jeden problém, chceli sme náš kostol, rímsko-katolícky, nie žiadny anglikánsky a ja neviem aký...nuž babo raď. Žiadnu babu sme tak narýchlo nenašli, aby poradila, tak sme nasadli do auta a vydali sa hľadať.

Prvý nebol náš. Z druhého akurát odchádzali ľudia. Tretí bol nádherný, asi najkrajší, ale pri vstupe sme sa cítili ako v nejakej reštaurácii. Bolo tam plno stolov, prestretých ako na hostinu a tak sme sa v dverách zvrtli a išli preč. V tom ma napadlo, že poznám ešte jeden, kúsok odtiaľto. Sadli sme do auta, obišli pár blokov, zaparkovali, vyšli z auta, prešli sme cez takú úzku pasáž medzi domami a hľa, objavili sme sa opäť pri kostole s tými stolmi. No úplná groteska! My sme však nestrácali nádej. Tá vraj umiera posledná.

V piatom sa na nás usmialo šťastie. Trošku sme sa popasovali s nájdením vchodu, lebo to boli najmenšie dvere z celej budovy, ale hneď po vstupe sme pochopili, že tento je náš! Toto sme hľadali. Nezisťavali sme v akom kostole sme ani čo sa tam deje. Sadli sme si do hrubých drevených lavíc a sedeli, počúvali. Bolo tam pár ľudí pri otlári a mne to prišlo ako keď idete po párty na afterpárty. Ostanú len skalní. Tu ostalo pár ľudí, oblečených ako miništranti, akurát, že to boli väčšinou starší ľudia, alebo skôr starí, tak okolo 50-60 rokov a mali akokeby takú malú omšu len pre seba...a potom vlastne aj pre nás.

Počúvali sme ich spev, premýšlali, modlili sa, uľavovali si. Myslím, že sme tam strávili nádhernú duchovnú pol hodinku a vyšli sme odtiaľ čistý ako zánebudky. Aspoň my sme to tak cítili. Viem, že sme neurobili to čo by sme mali, ale bohužiaľ, tak to proste je. Tak si my žijeme náš život. Možno sa to zmení. Raz. Určite, keď raz budem mať deti, tak ich budem viesť k viere, tak ako mňa viedli moji rodičia a tak ako oni, keď deti vyrastú, nechám to na nich, ako v nej budú pokračovať. Tak je to podľa mňa správne.

Ale k týmto myšlienkam sme sa spolu s kamarátmi dostali už v pube oproti nášmu kostolíku, kde sme v pokoji dokončili naše modlitby. A usmievali sme sa a cítili fajn. A v pohode. A boli sme vďační a šťastní. A očistení. Na duši.


Just don't worry, be happy and feel good!