...už pár dní sa chystám písať o jednej z nich. Netuším však ako. Ako by som mohol do detailou opísať niečo pre mňa tak dôležité? Ako načrtnúť čo moje oči vidia, uši počujú a nos cíti? Niečo čo ma robí silným a naplneným? Niečo čo ja osobne mám na úrovni lásky? O láske vieme všetci svoje. Keď ešte nie z vlastných skúseností, stále ju predsa omielajú v pesničkách, filmoch, knihách...
Bohatstvo!
Nemyslím však nadávku. Nemyslím peniaze.
Bratstvo?
Nie ale to k Čechom. Ani k súrodencovi.
Ja chcem vlastne rozprávať o včerajšej večeri. O momente. O nádhernej čarovnej chvílke v tej reštike vedľa nášho pubu. Akurát sme dojedali naše obrovské porcie kebabu, vysmiati ako po sexe. Rozoberali sme klasické drísty o včerajšej akcii. Ako sa tá blondínka usmiala na mňa, alebo to bolo na teba? Ako sme čakali na nočný bus a počúvali sme tú otrasnú hudbu, ktorú večne hrajú na tej stanici. O futbale, ktorý sme práve dopozerali. V tom niekto z nás, naozaj netuším kto z nás troch to bol, vyhlásil, že je maximálne šťastný! Žiadne vysvetlovačky, žiadne ďalšie otázky. Každý z nás je úplná individualita. Každý máme inú povahu a predsa nepotrebujeme slová aby sme sa porozprávali. Sú chvíle, ako táto, kedy by nejaké slová boli úplne nepodstatné, zbytočné. Naše oči si akurát vymenili pohľady. Také tie chlapské, tvrdé.
Dofajčili sme. Posledný z nás zadusil cigaretu, zdvihli sme sa a išli sme domov. Spokojní, uvoľnení.
Už asi netraba rozprávať. Niekto by dal za to všetko, niekto to nikdy nemal a ani mať nebude. Niekto to má a neuvedomuje si to.
Ja už len jednu vetu.
Je mi cťou, priatelia!
