Tlačítko prenosové

Bola veľká a nedosiahnuteľná, pritom som mal pocit, že je tak blízko. Iba pocit to bol.

Tak strašne pôvabná, zmyselne ladná, očarujúco záhadná, záhadne obopínajúca celú oblohu. Robila si s ňou čo chcela a človek pri pohľade na ňu začínal mať pocit, že môže tiež, všetko. Ja som mal. Chvíľku.

Cítil som, že ak natiahnem ruku, môžem si ju pritiahnuť k sebe. Mal som nekonečnú chuť ju objať, bozkať, maľovať. Celé dni a potom ešte pár krát. Možno celý život? Bolo to len zdanie.

Slnko sa chvíľu zdalo byť akoby si to bola ty. Bola si naozaj najväčšia hviezda planéty! Tvoja tvár, ňadrá, naše sny.

Uvedomil som si, že vždy, keď mi budeš chýbať, pozriem sa na oblohu a budem dúfať, že aj ty sa tam práve pozeráš. Slnko môže byť náš ďalší telefón, internet, mobil...spojovadlo, prenosové tlačítko.

Už sa stmieva. Idem si pozrieť západ slnka. Vyskúšať, či to funguje. Nič iné mi neostáva...si tak ďaleko. Tak dlho...