Vzplanutie

Možno to poznáte?

Prevaľoval som sa v posteli a nevedel, čo so sebou. Prebehnutá myšlienka mi od päty prešpikovala všetky žily a donútila ma. Vyvetrať! Potom to už išlo rýchlo. Prezliekol som sa, išiel si do obchodu kúpiť horalku a potom som si pustil Mozarta. Normálne toho Amadeusa. Vravím, za všetko môže tá jednoduchá myšlienka. Vravela mi jasne a dostatočne nahlas, " ty to dokážeš, ty nie si chorý, ty sa cítiš dobre! ".

Presvedčila ma. Opila rožkom a ja som mal pocit, že toto chcem cítiť celý život.

Oholil som sa a prestal som myslieť na všetko smutné. Opantala ma viera v dobrý život, dobré jedlo, veľa peňazí a večnú pohodu. Všetko sa mi zdalo neprimerane jednoduché. Mal som silu. Mal som túžbu urobiť niečo. Mal som chuť urobiť všetko. Odpísal som teda na nejaké maily, ktoré na to čakali už dlho. Umyl som riad, ktorý na to čakal už od včera a zavolal som kamarátom, že dnes na poker nejdem. Pre zmenu. Dnes, dnes som mal chuť začať nový život. Cítil som silu prihlásiť sa na nejaký kurz, zlepšiť si kvalifikáciu, zarábať viac bubákov a možno naopak. Chcel som s tým všetkým konečne praštiť a začať cestovať. Iba tak. Dnes, dnes by to šlo!

Hlas (začínam podozrievať toho Wolfganga), mi jasne hovoril. " Akokoľvek sa rozhodneš, bude to to správne rozhodnutie. Keď človek niečo chce, záleží iba na ňom. Chce to iba pozitívny prístup. "

Pozitívne som si teda urobil čaj, prikryl sa dekou a ticho zakašľal. Aby ma ten hlas náhodou nepočul a nemyslel si, že som nejaká padavka, alebo čo. Potom som si, to už bez akýchkoľvek prifarbení, silno kýchol. To bolo znamenie, že mi je zima. Zavrel som okno a pomaly som si ľahol. Rozhodol som sa. Hlas nehlas.

Odkážte mu prosím, naivke, že život nie je taký jednoduchý. Keď sa zobudím, nech mi tu nekazí môj chorý smutný vzduch. Niekedy, niekedy je dobré si len tak poochkať a nechať veci čierne. Aspoň chvíľku.