...keď sedím na okraji fontány a všímam si obďaleč ponáhľajúci sa dav, hrajúce sa deti a ich rodičov, tak viem - som presne taká istá ako hocikto z nich a zároveň tak ako každý z nich, som úplne iná... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, politickô, hrebendárčina
...nepatrím medzi tých pravidelných 500 tisíc divákov a tak Ti na mne zrejme nezáleží. Škoda, pretože som Ti mohla prispieť k pravidelnej sledovanosti, pretože minulý diel ma zaujal a ten včerajší som, žiaľ, nedopozerala. Ale veď nič sa nestalo, vravím si v duchu...
Keď som zverejnila článok o vysnívanom nepriateľovi (Nerobte paniku! Veď sú to iba vši...), spomenula som si, že som pár priateľom sľúbila riadky o mojej holej hlave... Mať úžasne dlhé vlasy bol vždy môj sen. Mala som ich. Po prvom roku dojčenia však prišla prvá kríza... Pri prečesávaní zostávali chumáče vlasov v rukách, a čo bolo ešte horšie, na zemi som videla (a neznášala každučký vlas - samozrejme len môj). Pri druhom synovi a po ďalšom roku dojčenia a chorobe (to som mala ešte jeden rok do ukončenia rodičovskej dovolenky), keď sme sa chystali na chalupu, kde sa voda nosila, som sa rázne rozhodla: všetci traja chlapi sú holohlaví, budem aj ja, veď ma tam nikto neuvidí...
Spomínate si na písmenkovú cestovinu? Polievka s ňou patrila onoho času k mojim najobľúbenejším, pretože sme z nej na okraj skladali slová, neskoršie abecedu. Obedovanie nám trvalo neskonale dlho, no hra to bola úžasná. A to sme vtedy o scrabble ešte ani netušili. Našťastie, pretože by sa zrejme obedy predĺžili až do neskorého večera. Problém bol akurát v tom, že bolo treba aj jesť a písmen bolo veľmi veľa a niekedy už rozvarené... Lenže...
Keď som sa v marci, takmer na konci rodičovskej dovolenky, ocitla sama bez otca mojich princezien, ktoré boli len predškoláčkami, so zanedbaným zdravím v zruinovanom byte, bez financií a bez udržiavaných kontaktov s bývalými spolupracovníkmi (veď, kto by už na mňa čakal 7 rokov, všakže), nebolo to veselé. Naraz začať a naštartovať úplne nový život... sama som neverila, že sa mi podarí vybŕdnuť z marazmu, ktorý ma obklopoval všade, kde som sa len pozrela. V tej chvíli vôbec nebolo podstatné, že som to dopustila, pretože podstatné bolo to, čo bude na druhý deň... Zo dňa na deň a ten ďalší a ďalší...
Nápad vlastne vygenerovala diskusia k minulému príspevku Čakanie: prežitok socializmu alebo výdobytok kapitalizmu?, kde moji úžasní diskutujúci (a nemyslím to ironicky) pripomenuli časy minulé a pre mnohých už neznáme. Takže, kým budeme hlasovať, môžete pripojiť tip a prípadne aj vysvetlenie pre mladšiu generáciu. Prvé tipy sú z minulej diskusie: - ČAKANIE na výjazdnú doložku (spravidla do Juhoslávie) - ČAKANIE na TO (staršie generácie vedia a niektoré dievčatá aj dnes) - ČAKANIE na dovoz detského oblečenia do obchodov (pančuchové nohavice) - ČAKANIE na banány - ČAKANIE na zálohu a výplatu - ČAKANIE na návrat príbuzných z kapitalistického sveta (alebo Juhoslávie)... (zvyšok čítajte v diskusii alebo tam dopíšte sami :-) )
Ďakujem autorovi tejto myšlienky za nápad: Kedysi sme boli v centre mesta Waterloo a chceli sme sa opýtať, ako sa dá dostať k pamätníku slávnej bitky a otec ukázal na jednu budovu a povedal: Tam je nápis funerario, poďme tam, tí to budú určite vedieť, veď to mali vtedy strašný kšeft. A od myšlienky bolo veľmi blízko k nápadu. Pretože vonku prší a pretože mám chuť si zanadávať. A keď nadávať, tak len kultivovane. Takže, zamysleli ste sa niekedy? A viete odpovedať na otázku: KŠEFT minulého storočia na Slovensku (1900-2000)... čo tipujete? Ak sa nápadov nazbiera viac, bude aj anketa a víťaz :-). A cena? Možno, však rytier na bielom koni?
To, čo sa deje v Bratislave, by nemalo byť záležitosťou len Bratislavčanov, ale všetkých obyvateľov Slovenska. To, aký kultúrny odkaz zanecháme ďalším generáciám, svojim deťom a vnukom, ktorí možno ani nebudú žiť vo svojom rodnom meste..., ale budú chcieť byť hrdí na Slovensko, odkiaľ vykročili do sveta... Takže, prosím o pozornosť všetkých občanov, parafrázujúc slová Johna Lennona, všetkých dobrých ľudí, ktorí, ak budú sedieť so založenými rukami, dávajú šancu víťazstvu zla...
...pôvodne to vyzeralo na nevinný darček, ktorý sme dostali pred dvomi týždňami na jednej víkendovej návšteve. Už z nej sme odchádzali zmaľované pod obraz boží. A v nedeľu moje princezné to úžasné dielko dokončili. Samé a bez mojej pomoci...
Makám si makám - už štyri hodiny na jednom rozchodníku, rázcestníku, hovorte si tomu, ako len chcete. Linkujem riadok za riadkom, som tesne pred skončením...
Som za referendum o letnom čase! Prečo? Cez víkend prejdeme na letný čas. V nedeľu 25. marca o 02:00 si ručičky hodiniek posunieme na 03:00. Na stredoeurópsky čas tento rok opäť prejdeme 28. októbra. Najprv som si myslela, že je to ficovina, pretože si pamätám informácie z roku 2002, že v roku 2006 by sa mal prechod zo zimného na letný čas a opačne skončiť. Dokonca som vyhľadala článok, čo mi spomienku potvrdil: Striedanie letného a zimného času používa väčšina členských štátov Európskej únie, USA, Rusko a iné krajiny sveta. V súčasnosti sa však v celej Európe uvažuje o zrušení tohto zákona, lebo ekonomické výhody sú negované práve zdravotnými problémami niektorých ľudí, ovplyvňujúcimi produktivitu práce. Striedanie časov by podľa odborníkov malo byť zrušené v roku 2006.
Pečiem chlieb. Bežne a rada. Mám to po mojej starej mame, ktorá vždy vravela, že správna gazdiná by mala vedieť upiecť chlieb. A ona so svojím sviatočným zemiakovým dvojkilovým pecniskom bola toho príkladom. Tak teda chlieb pečiem aj ja. Nie síce, ako kedysi moja stará mama, v peci, ale v chlebovači... Že neviete, čo je chlebovač? Slovo, ktoré práve týmto zavádzam do slovenského jazyka. Cez slovenskú verziu google som ho na slovenských stránkach nenašla, tak si privlastňujem jeho zavedenie do písaného jazyka na slovenskom internete... Teda chlebovač alebo minipec na domáce pečenie chleba alebo domáca pekáreň na pečenie chleba (Breadmaker či Brotbackautomaten)...
Zverejnené rodné čísla sú hrubým porušením zákona - vychádza to z dnešnej reakcie predsedu Úradu na ochranu osobných údajov SR, ktorú som dostala po sérii článkov, ktorú som publikovala minulý týždeň (Rodné čísla na internete..., neprekáža Vám to? Mne áno!, Rodné čísla na internete 2.: prispeli ste politickému protivníkovi? a Rodné čísla na internete 3.: čísla miznú, ďalších 500 ponúkam). Reakciu uverejňujem v plnom znení, mnou hrubo zvýraznené a podčiarknuté časti považujem za mimoriadne dôležité aj so zreteľom na ďalší vývoj situácie:
Kedysi dávno ma jeden kamarát nazval malá SIS - Stella´s Information Service. Poriadne ma to štvalo. Dnes ani nie, postupne ako amatérka a počítačová diletantka začínam byť hrdá na svoje počítačové schopnosti. Podobným ako som ja, rada poskytnem to, čo ovládam. Dnes informáciu o mojom obľúbenom vyhľadávači, Copernic Agent Professional.
...a až dnes ráno sa zhmotnil do konkrétnej podoby. Mala som sen o tom, ako som na svojom blogu napísala tri články a ku každému som mohla zvoliť príslušný typ diskusie... A sen bol pekný...
Ja si naopak myslím, že sa zo zverejnenia rodných čísiel robí zbytočný strašiak. Možete mi niekto prakticky ukázať ako sa dá zneužiť niekoho rodné číslo ?? Nezmysel. (denneprotisocializmu.blogspot.com) odznelo v diskusii k môjmu príspevku o rodných číslach na internete.
Dnes Vláda SR na svojom rokovaní schválila novú koncepciu predškolskej výchovy. Podstatou je, že posledný rok predškolákov nebude ZATIAĽ povinný, ale bude pre deti bezplatný, čo má hlavne rodičov zo sociálne slabších rodín motivovať k zaškoľovaniu ich detí na vstup do základnej školy. Fajn. Zároveň sa oddialil zámer urobiť tento posledný ročník predškolskej výchovy povinným. Našťastie. Prečo?
Po Mojej pošte pre Teba mi náhoda prihrala ďalší nápad. Našla som objekt mojej súkromnej Zmenárne. Je to môj darček k jej 46. narodeninám (hoci s tým, že jej zmenáreň bude zverejnená)... Váhala. Predsa len, takmer žiadna žena sa nerada ukazuje strapatá, nenalíčená a s kruhmi pod očami z posledných mesiacov, kedy sa kvôli najmenšej dcérke poriadne nevyspala... Nakoniec ponuku prijala.
Babýýýýý, chalaníííííííííííííííííí :-)))))))), práve mi prišla pošta. Nemám odvahu ju ešte otvoriť, no nemýlila som sa. Je to on. Jirka! :-) (Tým, čo nevedia, o čom točím - prečítajte si predchádzajúce dve časti ...). Čo myslíte, čo tam je? Kvôli čomu sa mi ozval po 25 rokoch, hoci sme sa videli len jeden, jediný raz v živote a písali si cca jeden rok? Len tak, ako kamaráti z dvoch koncov Československa?... Keď už Pošta pre Teba, nech to prežívate kompletne so mnou až do konca, no nie?
Vcelku sa mi zapáčilo byť 45-ročnou žiačkou strednej školy (i keď len v úvahách) v realite súčasného školstva na Slovensku. Keď som začala tým, kto by mi písal ospravedlnenia, začítala som sa do vnútorných poriadkov niektorých stredných škôl a vyhlášky o stredných školách. Ak platia do dôsledkov (čo by mali), podľa nich niektoré školy pristupujú ku všetkým žiakom výhradne ako k neplnoletým osobám. To pri ich dodržiavaní môže vyvolávať priam groteskné situácie podobné tým filmu Marečku, podejte mi pero!. Napríklad také hodnotenie správania...
Moja mama už dávno prekročila šesťdesiatku. Ale len pred rokom ukončila vysokú školu. Úspešne! Lebo jej spleť okolností umožnila študovať až na dôchodku. V telke som minulý týždeň videla dôchodcu - čiperného, ktorý sa až na dôchodku rozhodol naučiť hrať na gitare a chodí na Základnú umeleckú školu. A ešte - môj syn, ktorý o mesiac dovŕši dvadsiatku a zhodou okolností študuje na strednej škole. Potreboval odo mňa ospravedlnenku. Ako to všetko spolu súvisí?
