Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Staré talianske príslovie hovorí, že „Nie je horší zlodej ako zlá kniha.“ V dnešnej dobe sa vydáva prakticky všeličo. Niekto si napíše pár slov a už si o sebe myslí, že je spisovateľ. Dobrá kniha však nie je tá, ktorú pozná každý a hneď si ju kúpi. Za kvalitnú literatúru sa považuje dielo, ku ktorému sa čitateľ vracia a nachádza v ňom niečo nové a nové. Čo je teda brakom?
Chodím okolo najstaršej budovy v Košiciach a ani som jej dlho nevzdával úctu. Najstaršou budovou v Košiciach je kostol, ktorý u nás stojí od roku 1290. Má mnoho príbehov, aj so mnou a určite aj s vami. Blízko kostola je známe kino, kde sa premietajú kvalitné filmy. Naposledy som bol v kine s kamarátmi na film., ktorý má názov Motocyklové preteky. Netušil som, že vedľa mňa je najstaršia budova v meste. Kostol, ktorý žije od roku 1290. Budovu vidno aj z novej nemocnici. Stále, keď som u zubárky, vidím jeho vežu. Šesťdesiatosem metrovú vežu, ktorá zdobí jeho múry. Múry Dominikánskeho kostola
Hrady a zámky, vďačná téma pre deti i pre dospelých. Každý hrad je zaujímavý, magický a cítiť v ňom kúzlo histórie. Nadýchnite sa niekedy pri hrade, zacítite úplne iný vzduch ako v meste. V hrade je iný svet, svet minulosti, prítomnosti a tajomnosti. Dnes vám napíšem o Devíne. O hrade, ktorý si pamätá Veľkú Moravu, Napoleóna, Štúrovcov a dnes mnoho turistov. Devín je známy mnohými príbehmi, napríklad prečo sa volá Panenská veža Panenská.
Bratislava, podobne ako každé mesto má fascinujúcu a zaujímavú históriu. Hrad, ktorého história je tajomná, dalo by sa povedať až magická. Už som písal o radnici. Skúste ju navštíviť v prvý sviatok vianočný a vraj uvidíte podliaka, čo okradol vdovu a jej deti. Bude vás prosiť, aby ste mu odpustili. Keď už spomínam radnicu, oproti nej stál kedysi dávno starý dom. Dom, ktorý je vďaka svojim skutkom prastarý. Čo je oproti radnici dnes, neviem. Dom, ktorý volali Rathouz už zbúrali. Budovy si medzi sebou šepkajú príbehy a nad Rathouzom dlhé roky svietila žiara.
Sú ľudia, ktorí sú pre nás známi pár hodín. Sú ľudia, ktorí sa preslávia vďaka nejakej klebete, no rýchlo sa na nich zabudne. Sú však ľudia, ktorí sú slávni naveky vďaka svojim činom. Jedným z nich je aj Josef Polák, prvý generálny riaditeľ Východoslovenského múzea v Košiciach.
Cesty z Prešova do Košíc sú stále záhadné. Hlavne, keď si ku mne sadne nejaký nepríjemne známy. Inak tomu nebolo ani v piatok, keď si ku mne sadol bývalý spolužiak zo základnej školy. Pozdravili sme sa a ja som si vytiahol Čapkove poviedky. „Čo čítaš?“ Opýtal sa ma. Keď som mu ukázal obal s knihou od Karla Čapka Povídky z jedné kapsy. Povídky z druhé kapsy, prevrátil očami. „Ako môžeš taký brak čítať? Fuj! Idem si radšej sadnúť od teba! Panebože! On nikdy nenapísal o nejakej slávnej osobnosti. Veď nemáš o svete prehľad!“ Ja som sa nepohneval. Aspoň som mu nemusel vysvetľovať, že Karel Čapek určite brakom nie je. Čapkove poviedky som už prečítal. Aké boli?
Existuje mnoho spisovateľov, mnoho kníh. Keďže knižnice ponúkajú kvalitný tovar, vybral som sa v pondelok do našej Bocatiovej. (www.vkjb.sk) Chcel som nejakú rozprávku pred spaním. Tú som si aj vybral. Rozprávku, kde sa dozviete prečo si psi robia značky, prečo radi hrabú.
Ľudské telo sa správa ako stroj. Niekedy ho však treba zrekonštruovať, preto zájdeme k lekárovi, alebo do nemocnice. Košice majú asi 6 nemocníc (ak rátam aj tú v Šaci) a každá je iná. Niečo však majú rovnaké. Liečia ľudí a pomáhajú im ako najlepšie vedia. Aspoň dúfam. Viete, kde bola prvá košická všeobecná nemocnica drahí spoluobčania?
Koncom septembra som sa prechádzal Prešovskou Hlavnou. Pobral som sa ku Knižnici P. O. Hviezdoslava http://www.kniznica-poh.sk/ , kde bola burza. Neváhal som a za lacný peniaz som odchádzal s tenkou knihou. Ešte som sa k nej nedostal, až niekedy cez týždeň. Každému hovorí niečo Karel Hynek Mácha a jeho Máj, nie?
„Vy máte také škaredé mesto. Máte vôbec nejaký palác? Lebo ja som žiaden nevidel. To nie ako ten náš Budatín.“ Spýtal sa ma raz pri ceste vlakom nejaký známy zo Žiliny. „My, Košičania dokonca chodíme do jedného paláca na zmrzlinu. Veď sme prví šľachtici v Európe, môžeme si to dovoliť.“ Onemel. Potom mi začal hovoriť, že trepem sprostosti. Faktom však je, že v Košiciach sa nachádza najmenej 7 palácov. Forgáčovský, Jakabov, Csákyho-Dessewffyho, Andrássyho, Kapitánsky, Hadik-Barjkóczyho a napokon arcibiskupský. Do jedného si chodí nejeden Košičan zamaškrtiť. Nepoznám Košičana, ktorý by ho nepoznal. Ibaže pod iným menom.
Ak sa človek vráti k prečítanej knihe, číta ju srdcom, nie očami. A k takým autorom ako je Remarque, Exupéry, či Ján Smrek, k takým sa vraciam dosť často. Výnimkou nie je ani Ján Otčenášek. Včera som sa vrátil k jeho novele, Romeo, Julie a Tma.
Niekto mi raz povedal, že zasvätiť celý život knihám je pekné remeslo. Na Slovensku sa dá knihovníctvo študovať už od strednej školy. Ak chcete mať vysokoškolské, knihovnícke vzdelanie, dajte si prihlášku do Prešova, Žiliny, alebo do Bratislavy. Alebo si dajte prihlášku do Prahy. Tá knihovnícke vzdelanie ponúka od roku 1910. Ako je to so vzdelávaním knihovníctva v Prahe dnes? (Ak o tom nechcete vedieť nič, nečítajte.)
Čo budem dnes robiť? Chvíľku som tak rozmýšľal a potom ma to napadlo. Idem navštíviť Ukrajinu. Konkrétne Mukačevo. Nie však fyzicky, ale navštívim Ukrajiny prostredníctvom knihy. Našiel som si povesť o tom, prečo je Čierne more čierne.
Každý človek by mal byť hrdý na svoj pôvod. Na mesto, kde sa narodí, prežije prvú lásku, prežije v ňom pekne i nepekné chvíle a napokon zomrie. Keď zomrieme, naša duša putuje pred Boží súd, no telo jej už netreba. To sa musí kdesi dôstojne uložiť. Kde sa teda pochovávali ľudia od roku 1369? Kde je teda najstarší cintorín v Košiciach? Každý deň okolo neho prejde viac ako 100 000 ľudí. Neveríte? Poďme ho spolu hľadať!
„Ty študuješ vysokú školu nato, aby si pracoval v kníhkupectve?“ Spýtal sa ma raz nemenovaný človek. Snažil som sa mu vysvetliť, že štúdium knihovníctva nie je len o kníhkupectvách. Takže o čom to všetko je?
Tí, čo ma poznajú ,vedia, že si zvyknem v autobusoch čítať. Prípadne v košických električkách. Práve som sa presúval z jedného konca mesta na druhý. Cestu už poznám a tak som si otvoril od Karla Čapka Povídky z jedné kapsy a povídky z druhé kapsy. Veselo som relaxoval nad poviedkami, nastúpili mladší spolužiaci zo strednej školy.
Milí Košičania, viete o tom, že v našom meste je až 7 palácov? No, priznám sa a s hanbou, že som to nevedel. Dozvedel som sa o tom až vtedy , keď som si neprečítal Potulky mestom Košice. (autor Milan Kolcun)Nebudem menovať všetky, mňa by však zaujímalo, či viete kde sa nachádza Forgáčovský palác. Na tom paláci sa nachádza erb Forgáčovského rodu. Ako vyzerá erb?
Prechádzam sa často po meste a stretávam sa so známymi rovesníkmi. Veselo sa bavíme a všetko je v poriadku, kým nedôjde na otázku, čo študujem. Keď zo seba vysúkam, že študujem knihovníctvo, obzrie sa smiech. Nie však obyčajný. Ale taký, akoby som to povedal, no taký smiech, ako keby som povedal nejaký vtip.
Košice, Krásna nad Hornádom, Nižná Hutka, Bohdanovce, Rákoš a Slanec. Ak sa raz vyberiete z Košíc do Slanca, vedzte, že navštívite spomínané dediny. Či už chcete cestovať bicyklom, alebo autom, určite sa vám na ten Slanec oplatí ísť. Veď ten sa môže pýšiť svojou krásnou zrúcaninou. História hradu je veľmi stará. Založili ho Abovci a to už v 13.storočí. Potom menil majiteľov a azda najznámejší sa stali Forgáčovci. Tí majú aj v Košiciach svoj palác. Tak ako každý hrad, i ten v Slanci má svoje tajomstvo. Povesť, ktorú vám napíšem je oveľa staršia ako samotný hrad. Povesť o Slanom jazere je ešte staršia ako Veľká Morava.
Kedysi dávno, niekedy v 15.storočí si kráľ Matej Korvín veselo pobehoval po lese. Bolo to ešte predtým ako postavil našu slávnu univerzitu. Zavládla však noc a on ostal sám. Všade tma, iba jediné svetielko pred ním.
