Martin Šuraba
Dievča, čo milovalo atramentové pero
Sedel som v električke a šiel k zubárke. Premýšľal som o všeličom možnom a bol na seba hrdý, že už nemávam taký strach zo zubárov ako nedávno. Sadla si ku mne veľmi zaujímavá žena.
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie

Sedel som v električke a šiel k zubárke. Premýšľal som o všeličom možnom a bol na seba hrdý, že už nemávam taký strach zo zubárov ako nedávno. Sadla si ku mne veľmi zaujímavá žena.

Deň zápasu je dôležitým pokrmom pre celú obec. Hrá sa futbal, každý sa naň teší. Teda okrem futbalového rozhodcu, ktorý si v kufri vezie náhradnú pneumatiku.

Vo svete mýtov existuje mnoho príbehov lásky. Ale zo všetkých najviac sa mi páčilo rozprávanie zo Silmarilionu. Určite tušíte, čo mám na mysli.

Pamätám si, že bol piatok poobede a ja som šiel zo školy. Cesta z Prešova do Košíc vlakom bola vždy zážitkom. (Hlavne tá jedna koľaj.) Vlak obvykle niekde zastavil a čakalo sa.

„Keď rozhodca odpískal koniec, nemohol som tomu uveriť. Omdlel som a bol veľmi šťastný. Po návrate zo Švédska, stretol som otca a on mi pripomenul sľub, čo som mu kedysi dal.“ (Mladý Brazílčan po veľkom úspechu.)

„Chlapci, už ste nad nimi dnes vyhrávali.“ (Alf Ramsey 30. júla 1966 vo Wembley.) A tak prišiel gól, o ktorom sa dodnes diskutuje, či mal vlastne platiť.

Učil som sa na skúšku. Bola to prvá skúška na vysokej škole a ja som sa pripravoval. Z knižnice som si doniesol Povídky z jedné a druhé kapsy. Zamiloval som si ich a myslím, že navždy.

Ľudia sa dosť často chodia strihať. Stretnú tam niekoho známeho a dajú sa do reči. Jedného dňa sa v meste Lisabon stretli dvaja kolegovia a začal sa písať príbeh o jednom z najväčších útočníkov.

Mamka mi vždy hovorievala, že keď som sa narodil, prestali jazdiť električky na Hlavnej ulici. Bola však doba, kedy po nej jazdili kone.

„Keď chceš postaviť loď, neposielaj mužov, aby zohnali drevo a nástroje. Najprv v nich musíš vzbudiť túžbu po nekonečných diaľkách otvoreného mora.“ (Antoine de Saint-Exupéry.)

Minule som dostal otázku, čo moje vlasy a kedy videli hrebeň. Brčkavé vlasy je ťažko česať, ale pravý dôvod toho všetkého je niekde inde.

Bolo to niekde pri Hornáde. Tam, kde stál drevený most. Ľudia po ňom chodievali s konvicou mlieka a šteklili sa pohľadmi.

Keď som bol ešte veľmi malý, chodievali sme na prechádzky po Hlavnej ulici. Vtedy som ešte netušil o legendárnom kine Uránia. Kino, ktoré rozprávalo príbehy.

Tam kdesi na Terase mali potraviny a predávali v nich dlhé lízanky, ktoré mi neraz porezali jazyk. Blízko obchodu bola knižnica. Dnešný sprievodca po Košiciach sa zatúla do knižnice.

Prečítal som si futbalovú knihu, ktorej autorom je Samo Marec. Kniha sa volá Futbal: Pravdivá história, poďme sa o nej trochu porozprávať.

Ako malý chlapec som utekal na lúku, bral na zemi všetky palice a hral sa na rytierov a čarodejníkov. Osobne mi boli čarodejníci oveľa bližší. Hlavne ten jeden, ktorého zakliala moja najmilšia čarodejnica.

Sedela na lavičke pri Spievajúcej fontáne. Čítala knihu, hrala sa s vlasmi a oddychovala. Blížil som sa popri fontáne, pretočila list a usmiala sa.

Písal sa rok 1942 a obom odišlo posledné metro. Odprevadil ju domov cez celé mesto a potom sa opatrným krokom dostal k sebe. V tom čase to nebolo jednoduché, po Paríži behalo mnoho agentov gestapa a iného zla.

Stáli sme spolu na Edene a pozerali sa na tribúnu Johna Williama Maddena. On miluje Sláviu preto a stále sa uštipačne doberáme. Klub, ktorý vznikol v roku 1892.

Dnes je ten smutný deň, ktorý sa pred 70. rokmi zapísal do histórie futbalu. 4. mája 1949 spadlo lietadlo hráčov AC Turín a nikto neprežil. Napíšem vám jeden príbeh.