Martin Šuraba
Sviečka za Matta Busbyho
„Vždy, keď som počul Mohameda Aliho ako vyhlasuje svetu, že je najlepší, smial som sa. Ten najlepší bol futbalista, ktorý sa volal Duncan Edwards.“ (Jimmy Murphy)
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
„Vždy, keď som počul Mohameda Aliho ako vyhlasuje svetu, že je najlepší, smial som sa. Ten najlepší bol futbalista, ktorý sa volal Duncan Edwards.“ (Jimmy Murphy)
Bol celý od blata, mal vytknutý členok a najviac ho trápilo ako to zamaskovať, aby si to nikto nevšimol. Predsa len, bola nedeľa a rodičia boli v tom, že šiel na bohoslužbu.
Strapaté vlasy, vo vrecku nosí zápalky, v ruksaku má koláč a fľašu vína. Čakala ma tam hore nad Palmovkou, aby sme sa šli pozerať ako jazdia vlaky. Dievčatko so zápalkami prišlo do mesta.
„Vybudovať loď neznamená tkať plachty, kovať klince, študovať hviezdy, ale prebudiť lásku k mori, ktoré je jedno a v ktorého svetle už niet rozporov, ale len spoločenstvo lásky.“ (Antoine de Saint-Exupéry)
Pozerám z vlaku von oblokom. Míhajú sa stromy a polozasnežené polia. Sedím niekde na Ostravsku a o chvíľu z polí začnú vyrástať fabriky.
Pozerám sa z okna vidím ako sa dymí z komínu. Vzduch je studený, mrazivý a dym tancuje nad komínom. Pripomína mi to staré časy Poštovej ulice a jeden príbeh.
„Mohol by som ti pomôcť, ale dôležitejšie je povedať ti, že my, Peter a ja, sa nevrátime do Československa.“ (Anton Šťastný)
Začalo snežiť a na mojich perách sa vynoril šibalský úsmev. Prvý sneh ma vždy očarí a rozžiari. Ako v ten deň, keď snežilo tam hore v lese.
Keď som ešte ako malý gajdoš chodieval do starej Aidy, všimol som si jedného uja. On mal na sebe flanelovú košeľu a ja som si ju obľúbil.
Bolo poobedie pred Martinom a ja som sa stretol s Palim na pive. Bavili sme sa o futbale a rehnili sa na vtipoch o futbalistoch, ktoré ani nebolo treba dokončovať. Cestou na pivo som sa zoznámil s malostranským Geniom loci.
“Počuj, Paolo, buď kamoš, ty si ten pohár vyhral už štyrikrát. Daj nám šancu, prosím...nechaj ma to tentoraz zodvihnúť.” (Gerrard, 2015, s. 425)
Dnes si mám chuť zobrať svoju starú knihu rozprávok, tri jablká, makový koláč, píšťalku a kompas do ruksaku. Poďte so mnou, prečítam vám zo starej, červenej knihy rozprávok.
Obrovský tmavý les, kde sa jedného dňa ktosi stratil. Mal len sekeru a čutoru. Blízko bola studnička. Zistil, že nevie kam. Preto zoťal stromy a postavil dom.
Bylinkové čaje sa zalievajú a pohľad pri otvorenom okne je príjemný. Čaj sa luhuje, krásne z neho uniká voňavý dym oknom. Prišla jeseň.
Nemal som ani 10 rokov a v televízii vysielali majstovstvá Európy vo futbale. Anglicko 1996. Presne tie majstrovstvá Európy, ktoré mi dali mnoh sĺz, ale aj niekoho iného.
„Když je mi někdy smutno a všelijak, sáhnu po ohmatané knížce Dukla mezi mrakodrapy a zalezu někam do kouta, čtu si – a je mi líp.“ (Josef Masopust)
Rád sa prechádzam po Krásnej nad Hornádom. Okolo rieky je niekoľko stromov, na ktoré som kedysi lozil. Ja mám rád orech, ktorý rástol v záhrade starých rodičov.
Občas sa zvyknem hrabať v starých poznámkach, učebniciach a veciach, ktoré som si nechal po škole. Minule som si prezeral svoje zápisky z heraldiky a prišiel za mnou kolega.
Ako malé, brčkavé chlapčisko, som chcel študovať na prasatarom hrade a učiť sa mágiu. Zoznámil som sa s Harrym Potterom a chvíľku zaspával na hrade, kde sa študovala mágia.
Ulica koní, ktoré voňali až do Miskolca. Zaprášená cesta, na ktorej ste mohli cítiť kávu z neďalekej továrne. Hovoríme jej dnes Južná trieda, ale kedysi sa volala inak. Jazdila po nej aj električka číslo 1.