Martin Šuraba
O chlapcovi, ktorý nosil zápalky
Každá stanica vonia má svoj príbeh. Niektoré príbehy voňajú langošmi a párkami. Dnes vám napíšem príbeh o dievčati, ktoré predávalo párky a o chlapcovi, ktorí jej nosil zapálky.
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Každá stanica vonia má svoj príbeh. Niektoré príbehy voňajú langošmi a párkami. Dnes vám napíšem príbeh o dievčati, ktoré predávalo párky a o chlapcovi, ktorí jej nosil zapálky.
Posledných pár mesiacov som sa zahrabal do anglického futbalu. Má to niekoľko dôvodov, kožená lopta, história, Bobby Charlton a hobiti.
Knihy a čitatelia majú svoj vzťah. Knihy cestujú, hľadajú sa a sú nájdené. Po nejakom čase si spomeniem na deň, kedy som tú knihu kúpil. Deň, keď som kúpil Sedliacke poviedky.
Dnes som sa dostal k Rodinke Rozhlasových, aby som kolegovi poslal reláciu o Gabovi Zelenayovi. Ani som netušil, že sa dostanem k svôjmu obľúbenému hercovi.
Nie je to len obyčajné divadlo. Ide o kultúrny chrám mesta, ktoré si vyzlečie svoj oblek a vezme si masku. Také je košické divadlo.
Futbalový štadión v Čermeli má mnoho príbehov. Dnes vám napíšem o dvoch chlapoch. Jeden nosil červené tričko a druhý tmavomodré. Obaja mali ku svojim tričkám vzťah.
Bolo raz jedno chlapčisko, ktoré milovalo žltú električku. Veľmi rád sa v nej vozilo po Hlavnej ulici a postupne dospievalo.
„To není člověk, to je Lábus.“ Výrokom tejto vety je jeho kolega Oldřich Kaiser. Aký je Jiří Lábus v divadle?
Keď som pracoval v kníhkupectve, hľadel som na niektoré knihy, ktoré som chcel prečítať. Postupom času sa k nim dostávam a dnes vám napíšem o sestre Fidelme.
Dnes je ten deň. Deň, keď sa nedarí a som podráždený zo všetkého. Našťastie je tu voľačo, čo ma donútilo sa na to všetko povznieť a poriadne sa usmiať. Prezradím vám to.
Po dlhšom čase som sa pustil do historického románu. Je to kniha o srdci stredovekého Katalánska, volá sa Katedrála moře, ktorú napísal Ildefonso Falcones.
Ako malí chlapci sme obdivovali veľké štadióny. Doslova sme hltali očami atmosféru a vymýšľali sme si príbehy. I ja vám poviem jeden príbeh.
Cez víkend som sa dostal ku kriminálnemu seriálu Čapkovy kapsy. Je to projekt Českej televízie z roku 2011. Ani som netušil, čo všetko to so mnou urobí.
Bol som s Lenkou na obede po dlhšom čase. Popíjali sme vianočné pivo a veselo diskutovali o všeličom. Ba aj o Remarqovi
„Mesto je o tejto rannej hodine vyumývané, nažehlené, učesané ako vážený úradník po raňajkách, keď sa poberá do úradu. Milé mesto, moje najmilšie.“(Sándor Márai)
Existujú miesta, v ktorých cítime príbehy. Vyčkávame na to, kedy si nás príbehy podmania a my si ich pri dobrej hrachovej polievke vypočujeme. Navštívil som Levočský dom.
Hrávali sme sa na mušketierov, rúbali kardinálovú gardu a vymýšľali si vlastné príbehy. Azda každá pripomienka na spomenuté dielo dokáže v chlapcovi vyvolať úsmev. Boli sme na nich v divadle.
Kráčal som po Hlavnej ulici a ozval sa známy hlas. Nepočul som ho dávno a keby som sa pozrel do zrkadla, usmieval by som sa. Bol to on. Chlapčisko ufúľané uhlím, sadzou a dymom. Kominársky kamarát.
Dnes som si spomenul na jedného kňaza, ktorý mi daroval veľmi cennú relikviu. Za všetko môže stará Aida na Poštovej ulici, kam sme ako deti chodievali.
„Poprvé jsem ho spatřil, když mi bylo sedm let. Tenkrát to byl bledý chlapček s nápadně malýma očima. Ve škole mu říkali Číňan.“ (Jiří Voskovec)