Martin Šuraba
Flanelová košeľa
Keď som ešte ako malý gajdoš chodieval do starej Aidy, všimol som si jedného uja. On mal na sebe flanelovú košeľu a ja som si ju obľúbil.
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie

Keď som ešte ako malý gajdoš chodieval do starej Aidy, všimol som si jedného uja. On mal na sebe flanelovú košeľu a ja som si ju obľúbil.

Bolo poobedie pred Martinom a ja som sa stretol s Palim na pive. Bavili sme sa o futbale a rehnili sa na vtipoch o futbalistoch, ktoré ani nebolo treba dokončovať. Cestou na pivo som sa zoznámil s malostranským Geniom loci.

“Počuj, Paolo, buď kamoš, ty si ten pohár vyhral už štyrikrát. Daj nám šancu, prosím...nechaj ma to tentoraz zodvihnúť.” (Gerrard, 2015, s. 425)

Dnes si mám chuť zobrať svoju starú knihu rozprávok, tri jablká, makový koláč, píšťalku a kompas do ruksaku. Poďte so mnou, prečítam vám zo starej, červenej knihy rozprávok.

Obrovský tmavý les, kde sa jedného dňa ktosi stratil. Mal len sekeru a čutoru. Blízko bola studnička. Zistil, že nevie kam. Preto zoťal stromy a postavil dom.

Bylinkové čaje sa zalievajú a pohľad pri otvorenom okne je príjemný. Čaj sa luhuje, krásne z neho uniká voňavý dym oknom. Prišla jeseň.

Nemal som ani 10 rokov a v televízii vysielali majstovstvá Európy vo futbale. Anglicko 1996. Presne tie majstrovstvá Európy, ktoré mi dali mnoh sĺz, ale aj niekoho iného.

„Když je mi někdy smutno a všelijak, sáhnu po ohmatané knížce Dukla mezi mrakodrapy a zalezu někam do kouta, čtu si – a je mi líp.“ (Josef Masopust)

Rád sa prechádzam po Krásnej nad Hornádom. Okolo rieky je niekoľko stromov, na ktoré som kedysi lozil. Ja mám rád orech, ktorý rástol v záhrade starých rodičov.

Občas sa zvyknem hrabať v starých poznámkach, učebniciach a veciach, ktoré som si nechal po škole. Minule som si prezeral svoje zápisky z heraldiky a prišiel za mnou kolega.

Ako malé, brčkavé chlapčisko, som chcel študovať na prasatarom hrade a učiť sa mágiu. Zoznámil som sa s Harrym Potterom a chvíľku zaspával na hrade, kde sa študovala mágia.

Ulica koní, ktoré voňali až do Miskolca. Zaprášená cesta, na ktorej ste mohli cítiť kávu z neďalekej továrne. Hovoríme jej dnes Južná trieda, ale kedysi sa volala inak. Jazdila po nej aj električka číslo 1.

Každá stanica vonia má svoj príbeh. Niektoré príbehy voňajú langošmi a párkami. Dnes vám napíšem príbeh o dievčati, ktoré predávalo párky a o chlapcovi, ktorí jej nosil zapálky.

Posledných pár mesiacov som sa zahrabal do anglického futbalu. Má to niekoľko dôvodov, kožená lopta, história, Bobby Charlton a hobiti.

Knihy a čitatelia majú svoj vzťah. Knihy cestujú, hľadajú sa a sú nájdené. Po nejakom čase si spomeniem na deň, kedy som tú knihu kúpil. Deň, keď som kúpil Sedliacke poviedky.

Dnes som sa dostal k Rodinke Rozhlasových, aby som kolegovi poslal reláciu o Gabovi Zelenayovi. Ani som netušil, že sa dostanem k svôjmu obľúbenému hercovi.

Nie je to len obyčajné divadlo. Ide o kultúrny chrám mesta, ktoré si vyzlečie svoj oblek a vezme si masku. Také je košické divadlo.

Futbalový štadión v Čermeli má mnoho príbehov. Dnes vám napíšem o dvoch chlapoch. Jeden nosil červené tričko a druhý tmavomodré. Obaja mali ku svojim tričkám vzťah.

Bolo raz jedno chlapčisko, ktoré milovalo žltú električku. Veľmi rád sa v nej vozilo po Hlavnej ulici a postupne dospievalo.

„To není člověk, to je Lábus.“ Výrokom tejto vety je jeho kolega Oldřich Kaiser. Aký je Jiří Lábus v divadle?