Martin Šuraba
Peter Tremayne - Rozhrešenie vraždou
Keď som pracoval v kníhkupectve, hľadel som na niektoré knihy, ktoré som chcel prečítať. Postupom času sa k nim dostávam a dnes vám napíšem o sestre Fidelme.
Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie

Keď som pracoval v kníhkupectve, hľadel som na niektoré knihy, ktoré som chcel prečítať. Postupom času sa k nim dostávam a dnes vám napíšem o sestre Fidelme.

Dnes je ten deň. Deň, keď sa nedarí a som podráždený zo všetkého. Našťastie je tu voľačo, čo ma donútilo sa na to všetko povznieť a poriadne sa usmiať. Prezradím vám to.

Po dlhšom čase som sa pustil do historického románu. Je to kniha o srdci stredovekého Katalánska, volá sa Katedrála moře, ktorú napísal Ildefonso Falcones.

Ako malí chlapci sme obdivovali veľké štadióny. Doslova sme hltali očami atmosféru a vymýšľali sme si príbehy. I ja vám poviem jeden príbeh.

Cez víkend som sa dostal ku kriminálnemu seriálu Čapkovy kapsy. Je to projekt Českej televízie z roku 2011. Ani som netušil, čo všetko to so mnou urobí.

Bol som s Lenkou na obede po dlhšom čase. Popíjali sme vianočné pivo a veselo diskutovali o všeličom. Ba aj o Remarqovi

„Mesto je o tejto rannej hodine vyumývané, nažehlené, učesané ako vážený úradník po raňajkách, keď sa poberá do úradu. Milé mesto, moje najmilšie.“(Sándor Márai)

Existujú miesta, v ktorých cítime príbehy. Vyčkávame na to, kedy si nás príbehy podmania a my si ich pri dobrej hrachovej polievke vypočujeme. Navštívil som Levočský dom.

Hrávali sme sa na mušketierov, rúbali kardinálovú gardu a vymýšľali si vlastné príbehy. Azda každá pripomienka na spomenuté dielo dokáže v chlapcovi vyvolať úsmev. Boli sme na nich v divadle.

Kráčal som po Hlavnej ulici a ozval sa známy hlas. Nepočul som ho dávno a keby som sa pozrel do zrkadla, usmieval by som sa. Bol to on. Chlapčisko ufúľané uhlím, sadzou a dymom. Kominársky kamarát.

Dnes som si spomenul na jedného kňaza, ktorý mi daroval veľmi cennú relikviu. Za všetko môže stará Aida na Poštovej ulici, kam sme ako deti chodievali.

„Poprvé jsem ho spatřil, když mi bylo sedm let. Tenkrát to byl bledý chlapček s nápadně malýma očima. Ve škole mu říkali Číňan.“ (Jiří Voskovec)

Mám rád vlaky a električky. Fascinuje ma cesta v nich, keď sa z mesta stáva akási poetická duša. Dnes vám napíšem príbeh o jednom ujovi, ktorý bol šofér električky.

Je to tmavý les s borovicovou vôňou. Tam niekde tečie potok, ktorý napája zver, ľudí, čo tam žijú a všetky rozprávkové bytosti, aké poznáme. Ale dnes sa s tým lesom niečo stalo. Začalo snežiť.

Dnes je typický piatok. Opadáva lístie, obloha mlčí a vietor fučí ako besný. Prichádza víkend a ja sa teším na to ako sa vyspím.

Dušičky a jeseňou zafarbené stromy mi pripomínajú detstvo v Čermeli. Žila pri nás jedna rodina. Ich syn je mojim blízkym priateľom dodnes.

Je to starý les, kde si ešte sekera pamätá čiernu krv. Stromy zhadujú lístie a ľudia otvárajú samé dobroty. Pravdaže hovorím o knihe Večne spievajú lesy.

Prišlo obdobie tmavých večerov, studeného vetra a únavy. Poďme sa zohriať, posadíme sa pri bylinkovom čaji a pozhovárame sa o poviedkach.

Na strednej škole mi slovenčinárka hovorila, že mám akýsi pozorovací talent vyhľadávať perličky. Priznám sa, že ma vždy poteší akási neopisateľná radosť, ak nájdem niečo nové. I dnes ma niečo potešilo. Jedno meno.

Začalo byť sychravo a prší. Obloha tmavá, pochmúrna a plná temných mrakov. Prišlo obdobie popadaných listov, horúceho kakaa s maslom a knižiek.