Tento svet nezničia zlí ľudia, ale tí, ktorí sa na zlo len nečinne pozerajú. (Albert Einstein) Zoznam autorových rubrík: justícia ako skanzen komunizmu, Nebojte sa úradnhíkov, Súkromné, Nezaradené
Podľa Nového Času Žitný nastúpil do väzenia sám a ešte skôr, ako dostal rozhodnutie o nástupe do výkonu trestu. Trest bude vykonávať na otvorenom oddelení v Bratislave. Ak je táto správa pravdivá, novinári zverejnili skutočnosti, ktoré nasvedčujú, že za nástupom Žitného do basy je – korupcia.
Žitný dostal dva roky natvrdo. Podľa niekoho málo – za zabitie dieťaťa, podľa iných aspoň nejaký trest; podľa mňa kompromisná milosť – nepotrestať ho nemohli, potrestať museli – tak dostal trest, ktorý má upokojiť verejnú mienku a zabijakovi poskytne rekonvalescenciu pod štátnou kuratelou. Sranda. Lebo dva roky nie sú dva roky, a väzenie s minimálnym stupňom stráženia, nie je vždy väzenie, ale niečo ako zákaz vychádzania na ulicu, povedzme pre zlé vysvedčenie lenivého školáka alebo pre fajčenie na školskom záchode.
Všetko je inak. Aj s Gorilou, aj s politikou, aj s politikmi. Hnev národa je autentický, ale žiaden hnev nie je cestou na nápravu príčin nenávideného javu, hoci bude akokoľvek hlučný a spravodlivý.
Ak je v tomto štáte súdnosť a aspoň trochu zdravého rozumu, potom treba okamžite odvolať Ivetu Radičovú, treba odvolať Daniela Lipšica, treba odvolať Jaroslava Spišiaka a treba vyjsť znovu do ulíc, ako ešte nedávno verejne vyjadroval minister vnútra svoj názor na riešenie chaosu v justícii, a žiadať odchod celého establišmentu v jeho horizontále i vertikále.
Znie to hrôzostrašne, ale je to holý fakt – štát nemá problém organizovať tajné procesy, v ktorých zakladá podmienky na týranie detí, a podľa názoru odborníkov - na Slovensku je ročne týraných asi 3 500 detí, ktoré sa stali obeťami jedného z rodičov a benevolencie úradov k svojim zákonným povinnostiam.
Nech je ako chce, tejto vláde sa nedá odoprieť, že tému korupcie vytiahla z trezoru a spravila z nej tému verejnú. „Súdom neverím...“, tvrdí premiérka. „Treba, aby občania iniciovali niečo ako v roku 1989 a začali očistu justície...“, romanticky sníva minister vnútra. No všetko sú to len proklamácie s jalovým dosahom na justičnú prax. Politici úprimne ronia slzy nad marazmom, z ktorého majú lepkavé ruky, ale očista akosi dočista uniká. (Preto prišiel čas na revolúciu Vox populi – pozri p.s. tohto príspevku.)
Človek nemá s bankami pokoj ani po smrti! Vedia vytvoriť také absurdné situácie, že jeden by žasol. Pozývam vás na exkurziu napríklad do Slovenskej sporiteľne, kde môj nebohý otec zanechal dve takmer prázdne vkladné knižky, jeden sporožírový účet a mne trápenie; prirodzene trápenie proti vôli otca – pretože podstata dedičskej podstaty zostala vďakabohu mimo akejkoľvek banky.
„Pán policajt, keď mi ukradnú auto na parkovisku, čo urobíte ako prvé?“ Policajt: „Zistím, či je to platené parkovisko.“ Toto však nie je vtip, ale autentická odpoveď policajného vyšetrovateľa, na otázku, ktorou som sa pokúšal prostredníctvom fiktívnej modelovej situácie vysvetliť aký je rozdiel medzi majiteľom pozemku a vlastníkom budovy, postavenej na cudzej parcele.
