Ale vzhľadom na to, že obaja (myslím Odyssea a Kalypso) sú asi vymyslení, tak je to vlastne fuk. Chcela som len naznačiť, že som si práve v lietadle otvorila knihu Návrat na Ithaku a už prvých pár viet ma rozosmialo.
A tiež som chcela po osemnástich rokoch, čo píšem grécke reportáže, vymyslieť iný názov ako obyčajne, pretože za ten čas som už minula asi všetkých tamojšich svätcov, bohov a hrdinov antických bájí, ktorých by som mohla dať do nadpisu. Však uvidíte, na niektorých si v článku zaspomínam a vy môžete so mnou.
Počas letu prečítam 79 strán z vyše 400. Takže budem musieť každý deň zdolať aspoň päťdesiat, aby som si domov neniesla resty. Keď Penelope začne tkať rubáš pre svojho svokra, doletíme na Kos. Odtiaľ sa preplavíme na Kalymnos a sme takmer v cieli našej tohtoročnej gréckej dovolenky. Záverečných 20 kilometrov z hlavného mesta Pothia do dediny Masouri absolvujeme taxíkom z taxislužby Nikos. Šofér nám vnúti svoju navštívenku, môžem vám dať kontakt, ak budete chcieť. Ale ak chcete ušetriť, choďte radšej s iným, Nikos pýtal 20 eur. Neskôr sme skúsili druhého, ktorý bol o 5 eur lacnejší, a vraj je taxa už od 12 eur.
Tak, finančného poradenstva by snáď bolo dosť, poďme dovolenkovať.
Kalymnos je ostrov súostrovia Dodekanisos, kam patrí napríklad známejší Rodos, ktorý sme navštívili pred 16 rokmi (Hélios, Mečiar, Mojžiš a Nataša Rostovová) či už spomínaný Kos (Asklépius, Hippokrates, Herodotos a Nesmrteľný Turms), kde sme dovolenkovali pred dvanástimi rokmi. Známy je najmä špongiami, ktoré potápači lovia v mori.
Žije tu asi 16-tisíc obyvateľov. Hlavným mestom je Pothia, ktorá sa stala východiskom pre naše ďalšie výlety.
Sme ubytované v dedine Masouri. Izbu s výhľadom na ostrov Telendos som dostala bez príplatku od bookingu za to, že som dosiahla úroveň Genius 2. Ale vyzerá to tak, že v našom hoteli je skoro vo všetkých apartmánoch podobný výhľad.
Hneď na druhý deň po príchode sa vyberáme do vedľajšej dediny Myrties ku kostolu sv. Jána Krstiteľa. Je postavený na základoch baziliky sv. Jána z piateho storočia a tú zas postavili na ruinách starovekého chrámu boha Poseidona.
Sú tu zachované mozaiky.
Cesta nahor bola otravná, lebo sa išlo po asfaltke a bolo treba vyhýbať sa autám, pretože chodníkov niet. Čo by som za ňu dala, pomyslela som si na spiatočnej ceste, keď nás navigácia viedla po ceste, ktorá naraz skončila, lebo pol vrchu niekto odbagroval, aby si tam mohol postaviť dom, a my sme sa dolu šmýkali po zadku.
Keďže sme sa dosť hýbali, ako bolestné si dávame gyros. Máme ochutnať hovädzí, to je taká miestna špecialita, radí nám čašník.
Možno, a možno ostali nejaké fašírky od obeda, pretože v pite neboli opražené kúsky mäsa z roštu, ale niečo ako tenko nakrájaná sekaná. Bohvie, prípadne Zeus vie.
Nenáročný tréning máme za sebou, môžeme sa vydať ďalej.
Na druhý deň ráno je krásne, teplota 26 °C, more teplé, pláž čistá. Najlepší čas si vyšliapnuť nad hlavné mesto k ženskému kláštoru svätého Savvasa, tam sa ešte trochu priodieť, aby sme toto sväté miesto nepoškvrnili odhalenými ramenami a kolenami, urobiť si zopár nevydarených fotiek (doobeda je výhľad na mesto dosť proti slnku) a na spiatočnej ceste aj pár odrenín a pľuzgierov.
Svätý Savvas žil v kláštore v rokoch 1926 - 1947 a je tu pochovaný.
Ľudia mu nosia pliešky s vyobrazením častí tela, ktoré by im mal pomôcť vyliečiť.
Dosť mi pripomína svätého Nektaria z ostrova Aigina, ktorý sme navštívili pred dvoma rokmi (Aigina, Afea, sv. Nektarios a sv. Juraj).
Ako tak sedíme na lavičke, pristaví sa pri nás muž z kláštora s košíkom, v ktorom je nakrájaný sladký chlieb, a ponúka nás. Vezmeme si malý kúsok, však sme ráno jedli croissanty a nie sme hladné. Muž nám ukazuje, že si máme vziať nejaký kus do batoha, ale nechceme zneužívať ich pohostinnosť.
Je tu pokojne.
Po návšteve kláštora si už s odretými nohami urobíme ešte povinnú návštevu archeologického múzea a pozrieme si všetky črepy a pikantné torzá.
Apolón
Toto je najvzácnejší kus, ktorý bol nájdený v mori. Bronzová socha ženy z helenistického obdobia.
Asklépios
Chlapec s loptou
Zlatá náušnica zobrazujúca bohyňu Niké
Je tu ďalší deň a my ideme pozrieť historické pamiatky v okolí dediny Vathys. Je tu presne 13 ranokresťanských a 11 byzantských kostolov v rôznom štádiu rozpadu plus ranokresťanské hrobky k tomu.
Pozreli sme si baziliku Palaiopanagia zo 6. storočia.
Veľa z nej neostalo, a to sme ešte mohli porovnať aj so stavom spred nejakých 17 rokov, lebo sme si kúpili knižného sprievodcu z roku 2006 a našli sme tam fotky, na ktorých bola v tom čase bazilika menej zanedbaná.
Takto vtedy vyzerali mozaiky.
A takto teraz.
Hrobky
Nakukli sme aj do byzantského kostolíka sv. Panteleimona so zvyškami fresiek na stenách. Stojí na lúke, je síce zamknutý, ale kľúč je v zámku. Vždy ma fascinuje dôvera akú majú miestni voči ostatným nielen v Grécku, ale napríklad aj v Macedónsku, kde sú tiež mnohé takéto vzácne kaplnky a kostolíky nechané napospas svetu.
Viac sme nestihli, lebo by sme sa neodviezli späť, autobusová linka premáva dosť riedko. Zopár vecí sme ešte videli počas jazdy autobusom. Mať tak auto alebo aspoň vodičák, to by ste si počítali minimálne o päť minút dlhšie.
Za odmenu sme sa po návrate do hlavného mesta - pamätáte sa ešte, ako sa volá? Pothia, a už si to zapamätajte! - išli kúpať do termálnych prameňov. Pomaly sa zvečerieva, ale vidina teplej liečivej vody, ktorá vyviera do mora, nás poháňa ďalej za mesto. No a ako to dopadlo? Nijako. Termálne pramene vychladli už pred pár rokmi, našli sme tu len opustenú tavernu s názvom THERMOPIGAI, čo znamená termálne pramene, a zopár hlavne dôchodcov, ktorí si tu máčajú svoje neduhy. Vo vode je napríklad babka, na hlave má šatku a máča sa tam aj so svojou drevenou paličkou. Keď nie sú pramene termálne, možno sú aspoň liečivé, nie?
Aj tá koza sa čuduje, že to nevieme.
Keď sme už v hlavnom meste, trochu sa tu potúlame a pofotíme. Kláštor sv. Savvasa hore už svieti.
Ďalší deň hneď zrána šliapeme na hrad Chrysocheria z 15. storočia. Aj v jeho areáli sú dva kostolíky so starými freskami, ale zamknuté, takže čosi vidíme len cez okná.
Inak na hrade nič moc zaujímavého nie je, veterné mlyny, ktoré sme videli na fotkách, sú momentálne za lešením, teda absolútne nefotogenické a ani vám ich nebudem ukazovať.
Z hradu vidíme ďalší cieľ, čo naplánovala Viktorka. Je to hrad Chora. Tam si prídeme na svoje, čo sa kostolov a fresiek týka. Ale až pozajtra, najbližšie navštívime ostrov Telendos.
Najzaujímavejší zážitok z dnešného výletu máme na spiatočnej ceste autobusom. V tomto dopravnom prostriedku je medzi sedadlami vpredu taký divný schodík, z ktorého ľudia často padajú, pretože si ho nevšimnú.
V našom autobuse stojí obézny asi osemročný chlapček (takmer všetky grécke decká, čo som videla, sú tučné, fakt začínam pochybovať o tom, že stredomorská strava je pre život najvhodnejšia) a každého nastupujúceho chytá za ruky a kričí niečo v tom zmysle, aby dávali pozor na schod, rozumiem iba slovu "skalúni". Všetci sa na tom dobre bavíme, ale pomohlo to, počas tejto cesty nikto nespadol.
Pomedzi výletmi sa venujem mumáčikovi, teda čítam si, ako pokračuje Odysseova cesta domov. Práve stroskotal pri brehoch Korfu v krajine pohostinných Fajákov. Spomínam si na náš pobyt na tomto ostrove spred štrnástich rokov (Odysseus, Sissi, princ Philip a Roman Abramovič), kedy sme videli Kolovri - balvanisko v mori, čo je vraj skamenelá Odysseova loď. Ale teraz sme v roku 2023 a Homérov a tiež momentálne Johnsonov hrdina Fajákom práve rozpráva svoje trochu prifarbené povojnové zážitky, aby z nich vytrieskal pomoc pri svojej ceste domov. Vytrieskal z nich tú loď a dostal sa na nej na Ithaku, ale späť už loď nedoplávala, lebo z nej naštvaný Poseidón urobil Kolovri, aby sa tým dobrotivým ľudkom z ostrova Korfu odplatil za to, že Odysseovi pomohli.
Nechajme zas chvíľu mumáčika na pokoji a poďme na Telendos.
To je ten ostrov, ktorý sme dostali od bookingu bez príplatku, teda výhľad naň. Kedysi bol súčasťou Kalymnosu a oddelil sa po zemetrasení v 6. storočí n. l. Žije na ňom niekoľko desiatok obyvateľov, nejazdia tu autá, ale je tu celkom dosť taverien, kaviarní a ubytovacích zariadení, takže neostanete hladní.
Čo sa týka duchovnej potravy, tak ak ste si zabudli vziať na dovolenku niečo na čítanie, nezúfajte, v miestnej knihobúdke si vyberiete aj v rodných jazykoch.
Okrem spomenutého je tu aj celkom dosť všelijakých ranokresťanských pamiatok ako sú kostoly a hrobky. Samozrejme, že sme museli všetky preskúmať. Ukážem vám aspoň zopár.
Ak sa nechcete ponevierať po pamiatkach, môžete sa kúpať, na ostrove je niekoľko pláží, aj keď mňa veľmi neoslovili. Ale aspoň tri sme vyskúšali. Na pláži Potha sú zostatky ranokresťanského kostola a zvyšok by mal byť pod vodou.
Medzi Telendosom a Kalymnosom premávajú lodné taxíky každú polhodinu až do polnoci, cesta trvá asi desať minút a stojí tri eurá.
A tak prešiel deň a nastal ďalší. Je krásne horúce ráno, vhodné na kúpanie. Ale my máme ešte resty a jedným z nich je návšteva hradu Chora. To je ten, ktorý som vám ukazovala z hradu Chrysocheria.
Bol obývaný až do roku 1812, kedy posledného majiteľa asi prestalo baviť behať každý deň domov do kopca. Aj tak to vydržal dosť dlho. Mňa to prestalo baviť hneď na prvý raz.
Ani ísť do kostola nebola brnkačka. Je ich tu síce desať, ale presúvať sa od jedného k druhému nie je len tak. Ja som to vzdala po štvrtom, keď nás navigácia nasmerovala na neexistujúci chodník a museli sme sa vrátiť na začiatok.
Kostolíky sú z 15. - 16. storočia, sú odomknuté a v niektorých sú zachované fresky.
Po chvíli, keď ma prešla zlosť na navigáciu, som si ešte pozrela tri ďalšie kostoly na druhej strane. Pripomína mi to kostolíky v Paleochore na už spomínanom ostrove Aigina.
Hrad začali pred pár rokmi obnovovať, prirobili tu malé múzeum aj WC, ale potom asi prišla kríza a došli peniaze, takže aj tie novovybudované objekty sa pomaly premieňajú na ruiny. Ale aspoň tu nie sú davy turistov, stretli sme tu dve dvojice. Aj tak to bolo veľa, pri všetkých ostatných pamiatkach sme boli úplne samy.
Keď si Viktorka dopozerá desiaty kostolík, ideme do dediny, ktorá sa volá Chorio, pozrieť si ešte jednu pamiatku. Sú tu zvyšky ranokresťanských kostolov Krista z Jeruzalema a sv. Sofie. Postavené boli na pozostatkoch Apolónovej svätyne.
Prekvapili nás otváracie hodiny, ktoré sú len v stredu, štvrtok a piatok. Asi zamestnávajú človeka na pol úväzku. A možno to aj stačí, aj tu sme to obdivovali samy.
Súčasný stav mozaík sa od roku 2006 tiež badateľne zhoršil.
Najeme sa v maličkej taverne pri autobusovej zastávke. Choriatiki, čiže grécky šalát, bol výborný.
Keď sa najeme a postavíme sa na zastávku, majiteľ nás volá, aby sme si sadli do reštaurácie a tak čakali na autobus. Ľudia v tejto dedine sú super, aj v malom obchode nám predavač sám od seba vymenil fľašu vody, ktorú sme vybrali z chladničky, za ešte chladnejšiu.
Dni ubiehajú a my si ešte urobíme malý výletík ku kostolu nad dedinou. Myslela som si, že bude starší, ale je úplne nový, práve ho dokončujú. Aspoň sme sa pozreli na okolité ostrovy zhora.
A tiež sme videli skupinky skalolezcov, čo sa tam takto bavia každé dopoludnie. Kalymnos je známy práve skalolezectvom a je tu snáď viac obchodov so športovými potrebami a horolezeckými doplnkami ako so suvenírmi.
Posledný večer sa dostanem v knihe k príhode, ako sa Odysseov syn Telemachos vyberie za Nestorom do Pylosu, aby zistil, čo robiť s matkinými (Penelopinmi) nápadníkmi. Spomeniem si na to, ako sme s Viktorkou počas našej dovolenky pred šiestimi rokmi na južnom Peloponéze (Nestor, Telemachos, Kapodistrias a Kolokotronis) navštívili tento palác a videli sme tam vaňu, v ktorej údajne Nestorova dcéra Telemacha okúpala. Nevedela som vtedy pochopiť, že syn takého výnimočného človeka, ktorý vymyslel trójskeho koňa, oklamal kyklopa, ušiel Sirénam, vyhol sa Skylle a Charibde a ešte všelijakým iným nepríjemnostiam... teda nechápala som, že jeho syn si vo veku dvadsaťdva rokov nevie sám umyť uši. Ale nie on je na vine, to tá Nestorova dcéra bola asi zvedavá, ako Telemachos vyzerá pod chitónom. Predpokladala som, že mu nahriala vodu, aby sa cítil príjemne, ale nie, kúpala ho v ľadovej, čo bolo sprevádzané dosť nepríjemnými javmi.
Ja vám to radšej prefotím, aby ste mi verili. Musí to byť pravda, lebo to napísal nositeľ Nobelovej ceny za literatúru.
No a už len treba Odysseovi doraziť domov a pozabíjať svojich sokov. My sa tiež chystáme domov, opúšťame Kalymnos a tak ako sme prišli, len v opačnom poradí, cez Kos, Viedeň a Bratislavu dorazíme po 24 hodinách do Žiliny.
Asi si viete predstaviť, čo by som odpovedala Kalypso, keby sa ma pýtala na to, čo Odyssea. Jasne, že nie, vôbec nebolo zle, bolo tu super a rovnako bude aj na budúci rok. Zrejme niekde inde, ale určite v Grécku. V mojom prípade už po dvadsiaty tretí raz.
