Nedali sme sa zviklať (pre jazykových puritánov zneistieť) katastrofickými titulkami, ktoré denne oznamovali, že sa na letiskách strácajú kufre, že za lehátko na pláži zaplatíte 100 eur na deň a podobne.
Naopak, s Viktorkou sme doleteli na Kos a odtiaľ sa presne rovnakou loďou, aká nás viezla v apríli na Kastellorizo, preplavili na ostrov Astypalea. Sedeli sme na rovnakých miestach a cestou som si po piatykrát pozrela film Stredomorie, pretože Kastellorizo sa mi hlboko vrylo do srdca. Aká bude Astypalea?
Priznám sa, že som o jej existencii nemala tušenie až do minulého roka, keď mi ho Viktorka spomínala a ja som videla fotky počas spiatočnej cesty loďou z ostrova Kalymnos.
Dobre sme urobili, že sme sem prišli. Ostrov je úchvatný a pretože má tvar motýľa, nazývajú ho Motýľom Egejského mora.
Hlavné mesto sa volá tradične Chora a rozkladá sa na kopci pod hradom. Je fotogenické vo dne aj v noci.
Hneď na druhý deň pobytu sa v najväčšom úpale vyštveráme na hrad. Okrem nás je tu len pár ľudí, všetci normálni o tomto čase oddychujú v tieni alebo sa kúpu v mori. Aj múzeum je otvorené až od šiestej večer.
Hrad bol prebudovaný v 15. storočí a kedysi v jeho útrobách žilo všetkých tisíc obyvateľov, aby sa tak chránili pred útokmi pirátov. Uchrániť sa síce uchránili, ale museli tu byť natlačení ako haringy, veď zas nie je až taký veľký. Jeho obvodové múry sú tvorené jednotlivými domami nalepenými na seba, kedysi obydlia zaberali až 90 % celého areálu. Okrem bývania si mohli miestni vybrať aj z dvoch kostolov, ktoré sa tu nachádzajú.
Tento sa volá Panagia tou Kastrou.
Toto je Agios Georgios.
Obývané to tu bolo až do zemetrasenia v roku 1957.
Večer je tu snáď ešte krajšie.
Dole v meste je múzeum o rozlohe väčšej obývačky, kde sú vystavené nálezy od predhistorických čias až po nedávnu minulosť.
V týchto nádobách boli pochovávané deti, ktoré zomreli v útlom veku. Vázy symbolizovali maternicu a pochované úbožiatka sa v nich mali cítiť bezpečne.
Cintorín je jedinečný svojho druhu, pochovávali sa tam deti aj z okolitých ostrovov, našlo sa ich tu takmer 3000. Nachádza sa pod hradom a pozrieť si ho môžete len zhora, lebo je oplotený.
Ale vráťme sa do múzea a pozrime si ešte zopár kúskov.
Takto nenútene sa bavili na starovekých sympóziách.
Napísať list nie je zas až také zložité, ale tento, čo napísal cisár Hadrián Astypalejčanom, dal asi poriadne zabrať. Poštár mal doslova ťažkú prácu.
Náhrobok znázorňujúci lúčenie zomierajúceho staršieho muža s mladším.
Na ostrove je aj niekoľko ranokresťanských stavieb. Jeden deň si ideme pozrieť tie, ktoré by mali byť podľa mapy celkom blízko pri sebe.
Dopravu po ostrove zabezpečujú autobusy, ktoré chodia osemkrát denne. Cesta z nášho letoviska do mesta stojí 1,50 eura, do prístavu dve eurá a na konečnú v Maltezane tri. Okrem toho tu jazdia aj astybusy, čo sú elektromobily, ktoré sa objednávajú cez aplikáciu podobne ako Bolt.
Trochu nepohodlné je to, že si najskôr musíte cez aplikáciu kúpiť lístky a až potom objednať cestu, nedá sa cesta platiť priamo z karty ako u podobných programov, aj keď karta je prepojená s vaším účtom. Astybusy chodia po presne vymedzenej trase a stoja na určených zastávkach. Vzhľadom na rozlohu ostrova sme nečakali na odvoz nikdy dlhšie ako päť minút. Cestovné je presne dvojnásobne drahšie ako v autobuse, ale cesta je rýchlejšia a nie ste viazaní cestovným poriadkom. Využívali sme oboje.
Ale aby som sa vrátila k ceste za ranokresťanskými pamiatkami. Autobusom sme došli na druhé krídlo motýľa na konečnú a odtiaľ sme sa vybrali hľadať baziliku svätej Varvary. Potešilo nás, keď sme z diaľky videli hnedú tabuľku, ktorou v Grécku označujú podobné historické pamiatky. Lenže táto pamiatka bola za plotom a bránička bola zamknutá reťazou a dvoma zámkami. Tak sme z nej videli len toto.
Ešte pred niekoľkými rokmi sa k nej dalo ísť a obdivovať pekné mozaiky.
To nič, utešujeme sa. Ešte sú tu rímske kúpele Tallaras a bazilika Karekli. Ideme teda ku kúpeľom a tam je to isté. Hnedá tabuľka, plot, bránička a zámok. A cez plot možete vidieť toto.
A malo tam byť toto.
Už ste si asi domysleli, že ani s Karekli to nebolo iné. Vlastne trochu hej, bránička bola zvalená, takže sme sa mohli dostať ďalej, lenže krásne mozaiky, na ktoré sme sa tešili, sú zasypané štrkom a na ňom sú kozie bobky.
Chápem, že ich chránia (myslím mozaiky, nie bobky), aby sa nezničili úplne. Veď vlani na Kalymnose nás trápilo, že mozaiky pod holým nebom veľmi trpia, pri porovnaní ich stavu s fotkami spred pár rokov bolo vidieť, aké škody sa za ten čas napáchali. Ale prečo radšej nevezmú tieto originály do múzea a tu nevystavia kópie? Alebo ich nejako neprekryjú hrubým sklom? Neviem, niekde to tak robia, možno to bude o niekoľko rokov aj tu.
No nič, len aby ste vedeli, že ich minimálne tento rok budete hľadať zbytočne. Ukážem vám aspoň, ako vyzerali, keď ešte neboli pod štrkom.
Nakoniec sme našli mozaiky a zvyšky ranokresťanskej baziliky Agios Vasilios z 5. - 6. storočia neďaleko nášho letoviska. Nie sú zamknuté ani zasypané a vyzerajú takto.
Jedno popoludnie sme sa vybrali k veternému mlynu na kopci, odkiaľ sú úchvatné výhľady na mesto.
Cestou sme videli zvyšky ďalšej mozaiky z ranokresťanskej baziliky Kosmu a Damiana.
V samotnom meste sú krásne krivoľaké uličky, ktoré sú rajom pre mačky.
Toto je podľa nápisu na kartóne „Mačacia reštaurácia“. Videli sme v nej pripravené misky s vodou aj menu, ktoré tam zrejme nosia mačkofilovia. Raz na nás smutne kukali rybacie hlavy a inokedy si mohli mačičky dať špagety.
Trojica mačiatok, čo tu vystrája, má na obojku papieriky s menom, adresou a telefónnym číslom. Toto je tuším Gina.
Aj v reštauráciách sa na kreslách vyvaľujú rôzne odrody týchto tvorov. V niektorých im to tolerujú, v iných nápismi usmerňujú zákazníkov, aby mačky nekŕmili.
Keď už sme pri jedlách, tak počas tohto výletu sme ochutnali množstvo jedál, ktoré sme už jedli mnohokrát, ale aj takých, čo mali u nás premiéru.
Gyros a souvlaki asi všetci poznáte.
Aj tzatziki.
A samozrejme grécky šalát choriatiki. Jedli sme dve verzie.
Aj gigantes – jedlo z veľkej fazule som už niekoľkokrát jedla.
Ale toto som jedla prvýkrát – kebab giaourtlou. Robí sa aj v Turecku – sú to vytvarované šúľky z mletého mäsa s kúskami chleba pita zapečené s jogurtom a navrchu sú paradajky. Výborné.
Alebo toto – astypalejské ravioli. Taštičky z cesta plnené syrom, v týchto bol aj šafrán, takže boli vnútri žlté. Skvelé.
Tieto ravioli sme mali v inej reštaurácii, tam nebol vnútri šafrán, ale navrchu bola nejaká omáčka z paradajok. Úžasné, asi najlepšie, čo som v Grécku jedla, a to mne chutí všetko.
No a sladkosti – to je ďalšia vec, ktorú môžem. Obľúbila som si pontiki alebo pontikaki – čokoládové myšky, ale tu ich nemali. Zato mali kataifi, to je tiež taký turecko-grécky zákusok v rôznych variáciách.
Alebo „sladkú lyžičku“ – kandizované ovocie, konkrétne toto bol pomaranč v sladkom, ale skutočne sladkom a lepkavom náleve.
A samozrejme jogurt s medom. Neuveriteľne lahodné a osviežujúce.
Ale už dosť, hoci sme toho ochutnali ešte viac. Len to by som asi musela článok prehodiť do rubriky "Jedlo", aby som neporušila kódex a nezavádzala čitateľov.
Vráťme sa teda späť. Okrem jedenia, kúpania a spoznávania ostrova sme si občas pozreli epizódu Monka, ten ide stále dookola už niekoľko rokov. Od našej aprílovej návštevy sa posunul o tri série a Sharonu nahradila Natalie.
Mobil mi detektíva Monka preložil ako detektívneho mníška.
Všetko sa raz skončí, či je to dobré alebo zlé. Len to dobré ubehne vždy rýchlejšie. A tak sa posledný deň ešte zavčas rána okúpeme, vysušíme plavky a zbalené veci necháme na recepcii. Potom sa až do odchodu túlame po Chore. Vyjdeme tretíkrát na hrad a opäť ho máme celý pre seba. Dokonca sa tu dá aj pracovať.
Večer sa nalodíme opäť na "kastellorizskú" loď. Slnko zašlo, ale ešte hodinu po zotmení z lode sledujeme pomaly sa v tme strácajúcu siluetu "nášho" hradu.
Cestou loď stojí na Kalymnose, tak si opäť zaspomíname na vlaňajšiu dovolenku. Kláštor sv. Savvasa svieti na kopci.
Po polnoci vystupujeme na Kose, kde to žije. My tu len prespíme a na druhý deň odlietame domov.
Takmer na každý ostrov, nad ktorým letíme, máme spomienky. Či je to už spomínaný Kalymnos, z ktorého sa nám podarilo zachytiť kúsok nám dobre známeho zálivu Vathys, .
Či Samos, ktorý sme si užili v roku 2016.
Prípadne Lesbos dva roky predtým.
Alebo Thasos, kde sme boli pred 14 rokmi.
A množstvo ďalších, ktoré nás možno ešte čakajú.
Ich názvy mi zatiaľ veľa nehovoria, ale to isté som mohla pred rokom povedať aj o Astypalei. Nech už sa dostanem nabudúce v Grécku kamkoľvek, bude to určite zas skvelé. Som o tom presvedčená, veď pre mňa to bude Grécko už po dvadsiatypiatykrát.
