Iorana je domorodý pozdrav. Hneď na letisku nám hodia na krky vence z orchideí. Vyzeráme ako Tahiťania a pekne voniame.
Aj na posteliach nás budú čakať uterákovo-kvetinové dekorácie.
Inak tu leje ako z krhly. Utešujeme sa, že ak tie obrovské legendárne sochy zvané moai prežili cunami po silnom zemetrasení v Čile v roku 1960, nejaký dáždik ich neohrozí.
Sme na mieste, ktoré bolo najväčším lákadlom z celého programu našej juhoamerickej cesty.
Veľkonočný ostrov, ktorý sa v polynézštine nazýva Rapa Nui, objavil v druhej polovici 16. storočia španielsky moreplavec Alvaro de Mendana, ale osídlený bol už asi od roku 700 nášho letopočtu polynézskym obyvateľstvom. Nebyť moai, ostal by asi rovnako (ne)známy ako ďalšie ostrovy roztrúsené v Pacifiku.
Tak sa poďme rýchlo zložiť v domčekoch ukrytých v bujných tropických záhradách a môžeme si nejaké moai pozrieť.
Prvé dva alebo tri sú priamo v meste.
Trochu ďalej je celý rad kamenných ujov na podstavcoch, ktoré sa volajú ahu.
Niektorí majú na hlave klobúky, ktoré sa volajú pukao. Vlastne to podľa posledných zistení nie sú klobúky, ale vlasy, teda účes, aký tu bol vtedy v móde, taký drdol z copu zviazaný na temene. Pukao sa robil z iného materiálu a na sochu sa pridával dodatočne. Neskôr vám ukážem, kde sa vyrábal, aj pár kúskov už hotových, ktoré sa už na sochy nedostali.
Niektoré sochy ležia na zemi.
Sôch je tu veľa, možno ešte viac je ich pod zemou.
Cez túto skupinu sa fotia západy slnka.
Hoci sa už medzitým vyčasilo, do súmraku ostávajú ešte asi dve hodiny, a tak sme to oželeli. Čas sa nám tu posunul o ďalšie dve hodiny oproti argentínskemu a čilskému. A navyše zajtra musíme zavčasu vstávať, čaká nás niekoľkohodinový výlet, ktorý začína fotením inej skupiny moai pri úsvite. Našťastie tu svitá až okolo pol ôsmej, ale aj tak si moc nepospíme.
Ráno nasadneme do áut miestnych sprievodcov a ideme k moru. Tu stojí najväčšia skupina sôch. Včera sme si kúpili za osemdesiat eur na osobu vstupenku, ktorá nás oprávňuje navštíviť najpozoruhodnejšie miesta ostrova. Pri každej pamiatke je domček, v ktorom dávajú na vstupenku pečiatku. To aby niekto neomrkol sochy dvakrát. I keď si viem predstaviť, že by sa našli špekulanti, ktorí by využívali jednu vstupenku pre viacero osôb alebo by s ňou kšeftovali. Dobre si to domáci zariadili.
Zatiaľ sme ale ešte pri prvej pamiatke a s nami v tme postávajú a posedávajú ďalšie skupiny. Keď začne svitať, foťáky a mobily sa dávajú do práce. Cvakáme ostošesť, slnko síce vychádza spoza oblaku, ale aj tak je to pekné.
Keď sa rozvidnie, ideme si sochy pozrieť aj z druhej strany. Všetky sú otočené chrbtom k moru, okrem jednej skupiny úplne najstarších, tie vám ukážem neskôr.
Na jednom mieste robíme ďalšieho moai. Sprievodca to má odskúšané na stovkách ďalších a tak nás fotí ako na páse, pretože takú fotku chce mať každý. Že by ste chceli aj vy?
Zozadu vyzerajú moai takto. Vysekávali ich priamo zo skaly a hotového panáčika potom zvalili a dopravili na určené miesto.
Pamätám si ešte zo socialistických čias, keď som čítavala Mladý Svět, že sa tam dosť venovali pokusu vtedy mladého inžiniera s ľahko zapamätateľným menom Pavel Pavel, ktorý robil najskôr pokusy s premiestňovaním takých opách v rodnej obci, a keď sa o tom dozvedel slávny nórsky moreplavec a bádateľ Thor Heyerdahl, v roku 1986 ho pozval na Veľkonočný ostrov. Tam zhotovili maketu sochy a pomocou lán uviazaných z každej strany moai prinútili chodiť. Aj podľa legiend vraj sochy na svoje podstavce ahu dokráčali. Thor s Pavlom však pri tomto pokuse poškodili podstavec a tak im ďalšie experimenty už nedovolili. Inžinier Pavel o svojich zážitkoch napísal knihu a stal sa odborníkom na premiestňovanie nadrozmerných predmetov.
Ale sú aj iné teórie, možno čas ukáže, ako to bolo naozaj.
Keď si kamennú skupinku pofotíme zo všetkých strán, ideme na ďalšie miesto. Je krásny deň a ostrov je úžasný. Všetko naokolo je zelené, lúky aj cesty plné pasúcich sa kráv aj divožijúcich koní, všade plno mláďat. Však aj pri našom domčeku je niekoľko kvočiek s kuriatkami. Dobre sa im tu všetkým žije, stravy majú nadostač.
Sme v areáli Rano Ranaku, kde sa nachádza lom, v ktorom sa tesali takmer všetky sochy moai.
Toto je jediná socha, ktorá nestojí, ale kľačí.
A táto je zas najfotografovanejšia na reklamných materiáloch propagujúcich Čile.
Ak po prehliadke vyhladnete alebo vysmädnete, žiaden problém, v areáloch je možnosť občerstviť sa. Toto sú predavači malých sladkých ananásov, ktoré jete ako nanuk.
Na tomto mieste nám sprievodca vysvetľuje legendu o tom, ako si miestni volili kráľa. Aby po prehraných voľbách nemuseli chodiť vo štvrtok protestovať, urobili namiesto volieb súťaž. Každý kmeň vyslal najšikovnejšieho mládenca, ktorý zoskočil z tohto útesu, preplával ku skale, vyliezol na ňu, vzal vajce, ktoré tam v tom období znášal akýsi vták, a kto toto všetko prežil a prišiel prvý, stal sa na rok kráľom. Celkom spravodlivé, že?
No a tak to je na dnes z pamiatok asi všetko, aj tak sa počasie zhoršuje, že takmer nevidíme kráter, ale je tam, aha tu dole.
Dnes nás čaká ešte folklórne vystúpenie miestnej Lúčnice v podniku Kari Kari. To je podobný názov ako Pavel Pavel. Načo niečo pomenovať zložito, keď to ide aj jednoducho, nie?
Večer sa všetci vyštramandia. Ja som prípravu šatníka podcenila, nabudúce pribalím aj niečo slávnostnejšie. Usadíme sa a pozeráme. Najskôr nám v krátkom filme predstavia organizáciu, ktorá sa snaží udržiavať miestne tradície, a potom začne vystúpenie. Mne sa páčilo viac ako tango v Buenos Aires a to napriek tomu, že tam sme dostali k vystúpeniu steak a želatínu so syrom a tu sa môžeme pokochať len pohľadom na sporo odetých fešákov (no dobre, aj na fešandy). Niektorí už na prvý pohľad nie sú domáci. Hudba je svižná, rezká, páči sa mi to.
Asi dvakrát sa po odtancovaní čísla tanečníci rozbehnú odchytávať návštevníkov a ťahajú ich na parket, aby to s nimi skúsili. Niektorí vybraní si to užívajú. Na záver vyzvú na parket manželské páry, ktoré majú výročie sobáša a tancujú s nimi. Potom zavolajú všetkých, ktorí si chcú s tanečníkmi urobiť selfie.
Vonku leje, ale poriadne, hlavnou ulicou sa valí rieka bahna. Snáď bude zajtra lepšie, veď sme si zaplatili štyridsaťeurový výstup na najvyšší vrch, sopku Terevaka, z ktorého budeme vidieť celý ostrov a okolo neho nič, len Tichý oceán.
Máš ho vidieť! Ráno leje rovnako a ja sa rada tohto pôžitku pri výstupe vzdávam. Drvivá väčšina raziaca heslo „nie je zlé počasie, je len zle oblečený turista“ kráča nahor, dve zostávame a ideme si pozrieť ďalšie pamiatky.
Toto sú najstaršie moai na plošine Ahu Akivi. Sú jediné, ktoré sú otočené k moru. Všimli ste si, že ostatné sa k nemu otáčajú chrbtom, že? Títo siedmi statoční tu stoja zhruba od roku 700 a predstavujú prvých obyvateľov. Mimochodom, dátum ich vzniku nám povedal miestny sprievodca, podľa údajov na internete sú sochy omnoho mladšie. Ale takto sa mi to páči viac.
Potom ideme do kameňolomu Panu Pao, kde sa vyrábali pukao, čo už určite viete – ak ste pozorne čítali – že sú tie klobúky na hlavách, ktoré vlastne nie sú klobúky, ale drdoly.
Tu sa vyrábali.
Tieto kúsky sa už na hlavy nedostali.
Napoludnie sa stretneme so zmoknutými dobyvateľmi sopky Teravaka a ideme sa ešte prejsť jaskyňou.
Srdce každého klaustrofobika zaplesá, keď sa bude prikrčený brodiť dvesto metrov mokrými tmavými priestormi s nízkym stropom. Ale vraj si to doteraz všetci užívali, karhá nás Carlos, keď moc frfleme. No, nabudúce si tento zážitok môžem odpustiť.
Toto je pri východe, tam už bolo fajn.
Ale ešte nekončíme. Síce stále leje, v chyžiach máme všetko navlhnuté a každé ráno sa zobúdzam s vlhkými vlasmi, ale ideme sa kúpať za dozoru moai. To si nikto nechce nechať ujsť. Pláž Anakena je vzdialená len 18 kilometrov, ale tu je úplne iné počasie. Slnko svieti a je tu o desať stupňov viac. Oceán je príjemne teplý a keby sa moai otočili, určite by moje slová potvrdili. Ale oni sa zo zásady obracajú moru chrbtom. Ich problém.
Náš pobyt na ostrove sa pomaly končí. Ráno sa pobalíme, veci odložíme v kuchynke a ideme poslednýkrát do mesta.
Ľudia sú tu veľmi milí, pýtajú sa, odkiaľ sme. Keď počujú, že Eslovaquia, obdivne vykríknu, ale asi nemajú presnú predstavu, kde to je, tak ako ja tiež neviem, kde sa nachádzajú jednotlivé ostrovy v Tichom oceáne.
V jednom obchode sa nás predavač pýta, či sme Poliaci. Vysvetľujeme mu, že nie, ale že je to od nás blízko. Chce vedieť, odkiaľ sme, a keď povieme, že Eslovaquia, pýta sa na mesto. Povieme Žilina a on na to, že tam bol. Je Nemec z Kaiserlauternu, futbalový fanúšik, bol na futbale aj v Trnave.
Inak, dostať povolenie na život na Veľkonočnom ostrove nie je len tak, udeľuje sa iba rodinným príslušníkom domorodcov a osobám, ktoré sú na ostrove potrebné.
Potom sa presúvame na letisko a po piatich hodinách a dvoch pozretých filmoch sa vraciame do Santiaga. O tom som písala v predošlej časti, tak ak vám to ušlo, môžete si to dohľadať.
A síce nezazvonil zvonec, ale mojej juhoamerickej rozprávky je koniec.
