To bolo naše „must have“ pred cestou.
Prečo Aténčanka Thais? Tento historický román som našla v knihobúdke pred niekoľkými mesiacmi a tak som si povedala, že slávnu hetéru, ktorá podpálila Perzepolis, vezmem do jej domoviny, do Grécka.
„Načo ti tam bude? Však do Atén možno ani nepôjdeme,“ odradzovala ma od nadbytočnej záťaže v batožine Viktorka.
„Určite sa mi bude hodiť“, nedala som sa zviklať.
Tí, ktorí ma poznáte, viete o mne zopár „gréckovín“. Napríklad, že Grécko musím mať aspoň raz za rok, najlepšie však dvakrát. Alebo že najradšej cestujeme s dcérou bez cestovky. A hlavne, že v poslednej dobe vyhľadávame menej známe destinácie. Tak prišiel tento rok na rad ostrov Amorgos.
Priame spojenie neexistuje, preto svoje prvé gyrose zjeme na Santorini. Boli sme tu pred siedmimi rokmi, tak si trochu zaspomíname v metropole Fira a v najkrajšom meste ostrova Oia.
Na druhý deň sa nalodíme a po hodine vystupujeme v amorgoskom prístave Katapola. Autobus nám ide asi o pol hodiny, to je čas akurát tak na pozháňanie nejakého bedekera. Predavač hľadá, všade má len francúzske alebo nejaké úplne iné, ale nakoniec odkiaľsi vyňúra ešte jeden anglický. Od radosti by sme mu ruky vybozkávali. Šťastné sa vezieme do nášho letoviska Aigiali (správne sa číta Ejali) a po trištvrte hodine sme na mieste. Prvé, čo nám padne do oka, keď sa úzkymi uličkami predierame s obrovským kufrom, sú hŕby „našich“ anglicky písaných bedekrov - o dve eurá lacnejších. Nuž, stáva sa.
Amorgos je najvýchodnejší kykladský ostrov, na ktorom žije asi dvetisíc obyvateľov. Keď som si pred cestou pozerala rôzne videá, v jednom ho uviedli ako najmenej pohostinný. Ale nebojte sa, nič sa vám nestane a od hladu určite nezomriete. Len v Aigiali je asi desať reštaurácií a chutné souvlaki do ruky si môžete kúpiť každé popoludnie až do noci aj priamo z tejto loďky.
Okrem toho si môžete nakúpiť potraviny v dvoch marketoch a jednej pekárni.
Najesť sa však môžete aj v horských dedinkách. Hneď prvý večer sa vyberáme do Langady na bougiourdi. To je jedlo, ktoré som prvýkrát jedla v marci vo Vergine. Sú to paradajky a papriky zapečené so syrom feta a chutia báječne. Keď vám to hovorím ja, ktorá by varenú zeleninu zjedla až po minimálne troch dňoch úplnej hladovky a aj to len vtedy, ak by iná možnosť prežitia nebola, tak mi musíte veriť.
Bolo to výborné. Keby ste si tiež chceli dať, tak je to v tejto reštaurácii. A nebojte sa toho názvu jedla, číta sa bujurdy.
Blízko tohto námestíčka. Nezablúdite, je to malá dedinka.
Aby sme odbúrali kalórie z neskorej večere, vyšplháme sa k neďalekej kaplnke Agia Triada.
Hlavným mestom ostrova je Chora. Pretože ešte nezačala hlavná turistická sezóna a autobusy chodia zriedkavejšie, objednáme si taxík. Stojí 22 eur, autobus 2,50. Autobusová doprava na ostrove je pomerne lacná, najdrahšia cesta je z Katapoly do Aigiali – 3,50. Počas cesty vidíme, že hoci fakt vyzerá Amorgos dosť nehostinne, nie je pustý. Všade sa pasú kozy a ovce a takmer na každom, väčšinou úplne nelogickom, mieste je zopár bielych kaplniek, zrejme súkromných.
Ale vráťme sa do Chory. Vždy bola hlavným mestom ostrova. Dominuje mu benátsky hrad z 13. storočia.
Šliapeme usilovne nahor k bielemu kostolíku. V bedekri (v tom o dve eurá drahšom, ale určite aj v tom lacnejšom) píšu, že vchod do hradu je tam.
Keď sa tam vyštveráme, zistíme, že kostol je zamknutý. Na gúglovských mapách radia, že kľúč si treba vypýtať dole v kaviarniach. Tak urobíme čelom vzad, sadneme si do kaviarne, dáme si jogurt s medom, orechami a ovocím a kagianas, čo je niečo ako lečo (a čo by som normálne zjedla až po troch dňoch hladovky, keď by sa už minulo bougiourdi, ale tu mi to chutí, ja sa vôbec nespoznávam!!!) a pri platení sa pýtame na hrad a ten že je vraj zavretý, lebo ho rekonštruujú. Celkom mi odľahne, že sa tam nemusím štverať ešte raz.
Históriu nájdeme aj v malom múzeu.
Tvorí ho jedna teta a jedna miestnosť, v ktorej sa môže fotiť a druhá, ktorá je len skladom a v ktorej sa fotiť nemôže.
Nad Chorou je niekoľko veterných mlynov. Lepšie miesto na ich stavbu si obyvatelia pred tristo rokmi ani nemohli vybrať. Nejde o nádherný výhľad na mesto, ten im mohol byť ukradnutý, ale fúka tu riadne, mám čo robiť, aby som sa udržala na nohách.
Tak sa radšej vráťme do spletitých uličiek tohto krásneho mesta. Všade sú kostoly, reštaurácie a mačky.
V jednej reštaurácii si dáme amorgoský šalát - je to skoro to isté ako choriatiki - grécky šalát, ale namiesto fety dávajú amorgoský syr.
Opúšťame Choru, určite sa sem ešte minimálne raz vrátime.
A už sme tu zas. Chora je krásna aj večer. Vybrali sme sa pozorovať západ slnka od veterných mlynov. Dnes fúka na celom ostrove, ale pri mlynoch mimoriadne silno. Jeden poryv vetra ma zhodí na zem ako nič. Najprv si fandím, že je to tým, že som asi štíhla. Potom si uvedomím, že o 20 kíl ľahšia Viktorka stojí pevne na nohách. Asi to teda bude skôr tým, že som proste nemehlo.
Celkom mi to pokazí náladu, navyše je mi zima a jediné, čo chcem, je, aby slnko dočerta už konečne zapadlo a ja som mohla ísť hocikam inam. Aj keď musím uznať, že pohľady na západ slnka sú odtiaľto – moderne povedané – dychberúce.
Moje prianie sa splní, slnko konečne zapadne, ešte čakáme dvadsať minút, kým v Chore rozsvietia svetlá a hrad a môžeme ísť dole.
V meste to žije, kaviarne aj ulice sú plné ľudí. Akurát sme sa snažili ich veľmi nefotiť.
Niežeby neboli reštaurácie v Aigiali, kde bývame, však som tuším spomínala asi desať, aj varia dobre. Pre zmenu sa však ideme najesť do ďalšej horskej dedinky Tholaria. Máme vytipovanú reštauráciu, kde varia miestne špeciality, aspoň podľa googlovských máp. Stoly sú prázdne, nikto tu nesedí. Idem kuknúť donútra a tam ženička škrabe zemiaky. Hneď vstáva a prestiera papierový obrus – vo všetkých reštauráciách majú rovnaké, s mapou ostrova Amorgos. Vlani na Astypalei mali s Astypaleou.
Ženička donesie jedálne lístky. Potom nás nechá, aby sme si v kľude niečo vybrali. Po dvadsiatich minútach, keď už asi oškrabala všetky zemiaky, sa vráti a na každé jedlo, čo sme si vybrali, smutne podotkne, že dnes nie, ale zajtra bude. Celá aktuálna ponuka sa jej scvrkne na pár položiek. Rozmýšľame, prečo tie jedlá, čo nemá, proste nevyškrtala, ale zas na druhej strane – prečo by si ničila jedálny lístok, však ho takto môže používať celé leto. Po anglicky nerozumie, ale Viktorka vie trochu po grécky a tak sa dohodneme. Ako poďakovanie nám po jedle donesie dva kalíšky psimeni raki. To je taká pálenka varená s medom, škoricou a klinčekmi a chutí príjemne. To isté sme dostali včera v Aigiali. Pretože Viktorka nepije alkohol, musela som sa obetovať a vypiť oba kalíšky ja, však plytvať jedlom je hriech.
Do Tholarie sa tiež ešte raz vraciame. Viktorka už vopred zistila, že počas nášho pobytu budú mať v tejto dedinke cirkevný sviatok. Ich kostol je zasvätený sv. Kozmovi a Damianovi, lekárom z Ríma, ktorí v treťom storočí liečili chorých zadarmo, a sviatok majú 1. júla.
Tak sa tam doobeda vyberáme. Keď prídeme, práve končí bohoslužba.
Teraz by podľa programu mali chodiť po dedine s ikonou. Lenže vyzerá to tak, že Kozma s Damianom sa dnes už prešli a vrátili sa odpočívať do kostola.
Aha, tu sú.
Pred kostolom rozdávajú typické miestne sladkosti. Že je pod koláčikom prilepený bobkový list som si všimla až vtedy, keď som do neho zahryzla. Asi to má nejaký význam. Kúsok z neho som zjedla, tak možno teraz, čojaviem, trebárs omladnem alebo opekniem.
Smutné, že sme nestihli procesiu s ikonou, sa túlame po Tholarii.
U tety, kde sme jedli predvčerom a ktorá nemala okrem nás žiadnych návštevníkov, je plno do posledného miestečka. Aj v iných reštauráciách majú nabité.
Keby sme aspoň objavili vzácnu stélu z 3. storočia pr. n. l., ktorú kedysi našli na neďalekom ostrove Nikouria a potom sa na viac ako storočie stratila, kým ju znova v roku 2018 objavil študent archeológie zabudovanú v jednom dome v Tholarii...
Stélu dal vyhotoviť Ptolemaios II. a píše sa na nej, že chce organizovať športové hry na počesť svojho otca Ptolemaia I. A viete, kto bol Ptolemaios I. nazývaný aj Sótér? Práve o ňom čítam. Bol to manžel Aténčanky Thais. Teda tej, ktorú som si vzala so sebou napriek tomu, že vraj s našou dovolenkou vôbec nesúvisí. A vidíte, zas sa potvrdilo, že všetko so všetkým súvisí.
Hľadáme, hľadáme, obzeráme domy. Zima, zima, teplo, teplo, horúco – našli sme ju na tomto dome.
Že nevidíte, čo je tam napísané? Aha, moja chyba, tak ešte raz - tu ju máte priblíženú.
Nie je dnešok až taký zlý. A potom je ešte lepší. Už pomaly odchádzame z Tholarie, ideme okolo budovy s otvorenými dverami. Vnútri vidíme množstvo stolov a ľudí, ktorí jedia miestnu amorgoskú špecialitu patatato.
Je to pomaly varené kozie mäso s koreninami, cesnakom a paradajkami podávané so zemiakmi. Pani, ktorá práve vychádza, nám hovorí, aby sme išli dnu, dnes sa podáva jedlo pre každého, kto sem príde. Usadia nás pri stole, donesú misky s jedlom, chlieb, vodu, na stole sú krčiažky s červeným vínom. Majú to veľmi dobre zorganizované. Niečo podobné som zažila v kláštore sv. Petky v macedónskom Brajčine, tam zas podávajú 7. augusta pre všetkých fazuľovú polievku.
Porcie sú obrovské, preto sa nám celkom hodí, že teraz nejde z Tholarie žiadny autobus a s kozou v bruchu musíme šliapať hodinu a pol po mulicovej ceste dole do Aigiali.
Najdôležitejšia pamiatka ostrova je kláštor Panagia Hozoviotissa. Postavili ho v deviatom storočí mnísi, aby vytvorili útočisko pre ikonu Panny Márie z 5. storočia pôvodom z Palestíny. Kláštor sa nachádza 300 metrov nad morom, široký je len 5 metrov, ale do výšky má osem poschodí.
Keď som pred cestou videla fotky a videá, zdalo sa mi, že vyjsť tam bude nad moje sily. V skutočnosti je to príjemná prechádzka po širokej ceste a tých 270 schodov si človek ani neuvedomí, keď si cestou robí fotky „magickej hlbočiny“ alebo sa občas pohrá s mačkami, ktorých je tu takmer toľko ako turistov.
Toto mača sa stále motalo pod nohami, každú chvíľu naň niekto stúpil.
Keď sme pri čakaní na vstup vytiahli buchty, vrhla sa na nás celá horda, kričali na nás, a aj keď sme buchty rýchlo ukryli do batoha, cice sa doň dobýjali a niektorým sa dokonca podarilo trocha otvoriť zips.
Dnes je pred kláštorom množstvo turistov, takže sa dovnútra dostaneme až na tretí pokus. Musíme byť oblečené v dlhých sukniach a muži musia mať dlhé nohavice. Jednotlivé dizajnové kúsky na požičanie sú zavesené na plote.
Vnútri sa nemôže fotiť, tak si kúpime pohľadnicu ikony, aby sme si ju pozreli bližšie. Tu je.
Po krátkom výklade o histórii dostaneme kalíšok psimeni raki a čerstvú chladnú vodu. Super, vidím, že na Amorgose majú príjemné zvyky.
Neďaleko kláštora je pláž Agia Anna, kde sa natáčali úvodné scény filmu Magická hlbočina. Film som začala pozerať asi trikrát, dopozerala som ho s veľkým premáhaním a dlhým zívaním až doma. Ja viem, je to umenie a je vysoko hodnotený, ale mňa neoslovil.
Sledovala som ho len kvôli tým scénam, ktoré sa natáčali na Amorgose. A tých bolo dosť. Dokonca sa tu natáčali aj scény, ktoré sa akože odohrávajú na Sicílii.
Toto je kaplnka, ale vo filme tu bývali potápači.
Takto to bolo v Magickej hlbočine.
Je tu aj maličká pláž a hoci som sa prezliekla do plaviek, prístup k vode a veľké vlny ma nejako nenadchli a tak sa dnes neokúpem. Nevadí.
V Magickej hlbočine si zahrala aj stroskotaná pašerácka loď Olympia a jeden deň si ju ideme pozrieť do zátoky Liveros. Loď stroskotala vo februári 1980 a o osem rokov si zahrala v už spomínanom filme Luca Bessona. Vo filme sa táto scéna odohráva tiež na Sicílii. K lodi sa dá dostať z autobusovej zastávky pešo za asi 15 minút. Ak ju chcete vidieť, mali by ste sa poponáhľať, lebo sa dosť rýchlo rozpadá.
Takto vyzerala vo filme.
Film sa natáčal aj v Chore. Toto je vtedy, keď bol Enzo ešte malý.
Enzo (Jean Reno) má 76 rokov a keby prišiel do Chory teraz, možno by si spomenul.
Určite by si pamätal aj na Hozoviotissu.
Amorgos bol osídlený už pred šesťtisíc rokmi. Nachádzajú sa tu tri staroveké náleziská. Samozrejme sme ich presnorili všetky. Pretože prvý autobus ide v predsezónnom čase až o štvrť na dvanásť, krátko po poludní v žiari slnka kráčame do nadmorskej výšky 200 metrov na kopec Moundoulia, kde sa nachádza staroveké osídlenie Minoa. Ľudia v ňom žili už od 11. storočia pr. n. l. až po 4. stor. n. l.
Veľa sa z neho nezachovalo. Našli sme zvyšky telocvične.
V najlepšom stave je táto svätyňa s bezhlavým pánom, pravdepodobne Apolónom.
Najzaujímavejšie sú verejné toalety, na ktorých sa ľudia nemuseli cítiť osamotení ani v tých najintímnejších chvíľach.
Areál asi pripravujú na sezónu, dvaja muži kosia trávu bodliaky a robia poriadok.
Na druhý deň si ideme pozrieť, či niečo podobné nenájdeme v ďalšom starovekom meste Arkesini. Obývané bolo od 9. stor. pr. n. l. až po stredovek, keď ho ohrozovali piráti a tak pred nimi ľudia zutekali do vnútrozemia. Kráčame od zastávky autobusu, malo by to trvať asi 40 minút, ale pretože sa poznám, viem, že dvojnásobok času bude asi presnejší odhad.
Najprv uvidíme jeden kopec s kostolom navrchu.
Je to kostol Agios Ioannis, ale to ešte nie je náš cieľ.
Za ním sa nám odhalí druhý kopec, na vrchole ktorého je biela kaplnka a tam sa nachádzalo staroveké mesto.
Veľa z neho neostalo, len nejaké múry, takže ak sa nám včera budova telocvične, bezhlavá socha (asi) Apolóna a verejné toalety zdali málo, tak tu nie je ani to.
Nie sú tu ani žiadne informačné tabule, nikto nekosí bodliaky, vítajú nás len divoké kozy.
Ale v zamknutom domčeku cez okno vidíme nejaký pripravený stavebný materiál a novučičké fúriky, tak možno čoskoro bude lepšie.
Takto z opačnej strany sme videli Arkesini z lode, keď sme opúšťali ostrov. Vpredu vľavo Arkesini, napravo na kopci kostol Agios Ioannis a vzadu hore dedina Vroutsi, odkiaľ sme začali svoju cestu.
Pozostatky tretieho osídlenia možno nájsť na vrchu Vigla oproti Tholarii, ale staroveké zvyšky sú aj priamo v Aigiali, napríklad táto kaplnka postavená na mieste starovekej svätyne - pri výstavbe novej použili materiál z predošlej a čo im zvýšilo, doteraz leží vedľa.
Ruiny rímskych budov na pláži
A takto ide čas. Aigiali je príjemné letovisko a Amorgos čarovný ostrov.
Páči sa nám, že je tu málo ľudí, čo sa však nástupom júla trochu zmenilo. Ale aj tak je to únosné. Je príjemné zažiť, že si nás pamätá šofér autobusu a keď ide okolo, zamáva a zatrúbi. Alebo taxikár, ktorý nás viezol ku kláštoru, si nás všimne na oslave v dedine Tholaria a keď nás zbadá, príde nás pozdraviť a podať ruku.
Ľudia radi poradia, aj vo facebookovej skupine vždy promptne odpovedajú na naše otázky, rovnako sme dostali rýchlu odpoveď aj od dopravného podniku, keď sme sa pýtali na konkrétne autobusové spoje.
A ako pragmatičke sa mi páči ešte jedna vec – verejná práčovňa. Vygúglili sme si ju už pred cestou a tak sme si mohli vziať so sebou menej oblečenia. Môžete si prať od rána do večera, sú tu tri veľké práčky a tri sušičky. Vybrať si môžete zo štyroch programov prania (6 eur) a štyroch sušenia (4,50). Prací prostriedok a aviváž sú k dispozícii.
Kým sa vám perie, môžete si vziať niečo na čítanie z tamojšej knihobúdky. Napríklad Verneho Cestu okolo sveta za 80 dní.
A ešte jedno plus. Kým, na Slovensku boli teploty do 37 °C, na Amorgose maximálne 25.
Proste super všetko. Ak chcete spoznať pravé Grécko, skúste ho hľadať na podobných miestach, kým sa tiež nezmenia. Jasne, že je krásne aj na Rodose či Kréte, všade v Grécku je dobre, ale takéto menej známe ostrovy ma viac chytia za srdce. Podobne ako vlani na jar Kastellorizo alebo v lete Astypalea.
Ale ešte sa vrátim k Amorgosu. Posledný deň sme strávili v Katapole. Do nalodenia sme ho využili dokonale.
Videli sme zvyšky rímskej hrobky v záhrade za jedným z domov.
Rímske stĺpy v parku.
Zabudované antické časti v areáli kostola Panagia Katapoliani.
A na mieste označenom ako mykénsky cintorín sme našli mykénsku hrobku z 13. stor. pr. n. l.
Tak už len nastúpiť na loď, uvelebiť sa v kajute a užívať si cestu Egejským morom so zastávkami na známych aj menej známych ostrovoch.
Ostrov Koufonisi
Iraklia
Naxos
Paros - v pozadí kostol Panagia Ekatontapiliani z roku 326
Dobrú noc
Ráno máme byť o piatej v Pireu, preto si nastavíme budíky na pol piatu. Zatiaľ máme trochu meškanie, tak si možno pospíme dlhšie. Máš ho vidieť! Z tuhého spánku nás o štvrtej budí silné klopanie na dvere, o pár minút ešte silnejšie. Počujeme, že sa máme zhromaždiť pri schodoch. Asi sa topíme, je moja prvá myšlienka. Ale kdeže, to sa len už blížime do prístavu a posádka Titanicu chce rýchlo vymeniť posteľnú bielizeň, tak nás takto surovo vyháňa z draho zaplatených kajút.
My sme tie v červených mikinách.
Ešte nie je ani pol piatej, keď sa vlečieme s kufrom okolo zakotvených lodí. Metro ešte asi nepremáva, a keby aj, čo by sme kde robili? Preto ďalšiu hodinu posedíme na lavičkách spolu s podobne postihnutými pasažiermi aj s dvoma spiacimi bezdomovcami.
Začína svitať, keď sa metrom odvezieme do mesta, vystúpime na mojom obľúbenom námestí Monastiraki a pozeráme sa, ako sa Atény pomaly prebúdzajú do nového dňa.
Kaliméra, Grécko moje milé, a zároveň dovidenia opäť nabudúce.
