Patrím nedobrovoľne hocikam

Do čista nášho bytu (samozrejme po návšteve maximálne oomrvinkovaného) som si naukladala internátnu skriňu. Prekvapila ma jej objemnosť, v septembri to znovu prehodnotím, či som nefrfľala zbytočne pri márnom vešaní sukní.
Šľak ma ide trafiť.
(Nefrflem zbytočne?)
V tomto teple, občas prefúknutom, robím pomalé kroky.
Všetko je vymyslené. Vezmite ma za ruku, odvlečte hocikam. Na kopec, k rieke, k potoku, k susedom alebo na hrad, ktorý mi teraz v Piešťanoch neskutočne chýba. (Už...) Ponúknite ma ako sa na hostiteľov patrí, poklebetíme o počasí a ja sa za chvíľu budem cítiť ako doma. Ja totiž neviem kam patrím.

Možno by to chcelo lusknutím prsta zgrupnúť moje občasné životy, zoradiť ich podľa obľúbenosti.

Pripila som sa gintonicom. Doma.
Asi mi je skutočne smutno.

Keď sa tak ocitám znovu na mieste, kde je už len zo zvyku človeku hádam dobre, premýšľam o návratnosti môjho tela, o transcendentálnom premiestňovaní sa na ,,lepšie" miesta.
Veď Ti nič nechýba, máš tu vyžehlené veci, spravila som Ti na večeru tvarohové guličky s kompótom, všetci sú vysmiati, lebo je leto. V galérii vystavuje Kállay, máš park, stromy, kamarátov. Ideš si žiť leto. Doma.

Vy tu, domáci, vyrastali sme tu, spolu, ale keď ja vám už dnes neveľmi rozumiem.
Možno si pochutíme aspoň na tom gintonicu. Súzvuk navrátených letných priateľstiev.

Let´s dance!