Sedela som tam, na tej kamennej lavičke bez operadla, chladí chladí, vlka dostanem, štípavé slnko a predo mnou robotník.
Môžem?
Čo?
Sadnúť, tu, vedľa vás.
No.
Kope si svoje kamene, povedie to na východ, to sa bude už len posúvať, hej, hej, vlaky budú stále meškať, viem, ale tak mne to aspoň dáva prácu, čo je dnes za deň, nedeľa?, ja už ani neviem, čo je za deň, my sa posúvame na východ, stále tu kopem, musím si dať prilbu, lebo pokuta tisícdvestokorún, boja sa o môj život, aj keby som zomrel, do tej búdy, kde bývame dajú iného, tomu dajú tiež pokutu, keď nebude mať prilbu, lebo sa boja o jeho život, táto jeseň je pekná, nie je teplo, dá sa tu celý deň kopať a nie je teplo...
Zakrývam si vnútro uší, nech to neškrípe, to je ako smrť, tento zvuk, očakávaný, vždy to škrípe, nechcem to počúvať...
Sledujem tých panákov niekoho, celé dni kopú na ten východ, tie svoje kamene okolo koľajníc.
Dovidenia.
Dovidenia, nech máte ešte dlho jeseň.
Nechcem byť panákom. Nechcem vám povedať, jebem ja na hlinu niekedy, hanbím sa, lebo si vážim, vážim si to všetko, ale niekedy nevládzem, ako dnes, keď som nezvládla vás počúvať, kedy som chcela vypadnúť do ticha, do hudby, ťahá ma to k papierom, k veľkým papierom, chcem si čmárať dušu, vypľúvať, lebo všetko sa to kopí, je toho moc, moc, z toho sa nedá len tak vyspať, že si ľahnem, počítam ovce, kozy, ťavy, hocičo, alebo sledujem ružovofialovú záclonu, nerozumiem maminmu plaču, keď je citlivejšia, než to zvládam, lebo ja jej nemôžem povedať všetko, všetko sa nedá vypovedať, ja sa zžívam, neviem ešte rozprávať, premohla ma mlčanlivosť, lebo je to jednoduchšie, než zháňať v duši a v hlave vhodné slová pre dané okamihy.
Sledujem, ako ti červenie nos, lebo jeseň prináša sople, nesmieš na mňa dýchať, nesmieš, lebo ja nechcem byť teraz chorá, nechcem spať v tej posteli celý týždeň. Sestra moja, si rovnaká ako ja. Zrazu sa to stalo a keď ťa vidím, si spomínam, nedávno to bolo, rozprávaš ako ja, len sa chráň, chráň sa, chcem niesť za teba trochu zodpovednosti. Veľmi.
Krabičky, škatuľky, aj ja mám, aj ty máš. Vetrám. Aj ten robotník raz bude, lebo na východe bude koniec.
