Ani vás poriadne nevídam.Točím sa v behu brigády, pozorujem zvlnenébrušká prstov od horúcej vody so senzitívnoujarou. Veď to pominie.
Kráti sa to.
Nestačím si uvedomovať choddomácnosti, myšlienkové pochody mojej sestry. Lenvečer, keď mi potom naraz dojde, čo všetko mohlo byť a nebolo,čo určite bude, keď bude zajtra.
Teším sa zo svojej vílovskejtašky, z veselice ostatných viem, že teraz tancujete, ja somnemala síl, som nezúčastnená. Fyzicky.
Uvedomujem si, že aj tak patríminam. Vytváram si tu prechodníky, pomýšľam naútek do možno menej slobodnej klietky, avšak v slobodnomprostredí.
Chcela by som privát, taký, ako máIveta, s vysokým stropom, s výšivkami pod kvetovanouvázou lebo to tu nechali, tí, čo tu predtýmbývali, s balkónom s výhľadom na záhradnéhotrpaslíka senilnej susedky.
Pofajčievať pri teplote 20 stupňovCelzia, s chodidlami na sebe, aby bolo len jednému zima.
Všetci sa len pýtate, čorobím, ja vám slušne odpovedám, tváritesa zúčastnene, s pochopením sa zaujímate o mojehŕbky obrázkov. Chcela by som sa však o tom rozprávať,tak, ako cez rok, chýba mi splývanie s názormi.
Idem si vyčistiť zuby, aby boli takéhladkolesklé ako popoludní pri odchode od zubnejhygieničky, ktorá sa v rámci empatie tiež cítichápajúco.
