Monika Albertiová
Politika Zarobia si Rakúšania na öxit?
„Nie je dôležité, kto a ako hlasuje, podstatné je, kto a ako zratúva hlasy,“ vyjadril sa kedysi J. V. Stalin. Rakúska súčasnosť dáva tomuto bonmotu horko-kyslú aktuálnosť.
Som človek a to je moja politika. Nezávislá občianka Slovenskej republiky a Českej republiky, zároveň aj Európskej únie. Politologička, absolventka Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov. Verejný priestor sledujem s odstupom, ale nie bez názoru. Píšem, keď je potrebné pomenovať veci pravým menom.

„Nie je dôležité, kto a ako hlasuje, podstatné je, kto a ako zratúva hlasy,“ vyjadril sa kedysi J. V. Stalin. Rakúska súčasnosť dáva tomuto bonmotu horko-kyslú aktuálnosť.

Odchod Británie je pre úniu ťažká rana. Tvrdia médiá. Tvrdá lekcia, ktorá pri veľkej dávke dobrej vôle a sebareflexie môže byť stále ešte obrátená v náš prospech. Nepochopiteľné?

Šiesteho apríla sa v Holandsku konalo ľudové hlasovanie, ktorého iniciátorom bola organizácia Geen Peil. Holanďania hlasovali v čase, keď ich krajina predsedá únii.

Takzvaní štandardní politici, ale aj extrémisti používajú lživý jazyk. Tí prví pri pomenovávaní problémov a tí druhí pri navrhovaní ich riešení. Extrémisti však hovoria pravdu,keď problémy identifikujú a z toho pramení ich úspech.

Prvý podpredseda Siete a primátor Martina Andrej Hrnčiar na príklade svojho údajne transparentného mesta ukázal, ako by vládol kabinet pod vedením premiéra Procházku. Rovnako ako Smer: usiloval by sa kradnúť v súlade so zákonom.

Prieskumy verejnej mienky sú síce dôležité, ale nehovoria všetko, čo by sme chceli vedieť. Ani Facebook (FB) nie je dokonalý, ale ponúka aspoň čiastočné odpovede. Napríklad ako mohol urobiť Kollár Beňovú a Procházka seba samého.

Radoslav Procházka neuveriteľne premrhal svoj politický talent. Výrokmi na Plese Spišiakov tomu nasadil povestnú korunu.

Aktuálne dianie v Nemecku potvrdzuje, že mierumilovné spolužitie islamu so západným svetom je nemožné. História je toho plná dôkazov a dejiny práve vtrhli do našich životov.

Napriek tomu, že politika nám spôsobuje mnohé sklamania, nemali by sme sa vzdávať práva voliť. Už len preto nie, lebo keď nevolíme, rozhodujú za nás tí, ktorí voliť chodia.

Nič už nebude ako predtým. Európa sa stala znova terčom. Desať mesiacov po útoku na redakciu Charlie Hebdo sa teror vrátil do Paríža.

Opakuje sa to pred každými voľbami: politici nehovoria o tom, ako chcú riešiť krízy, ktorý ohrozujú Európu a tým aj Slovensko, ale dopredu si delia kreslá vo vláde a vydávajú exkomunikačné vyhlásenia,

Robert Fico s obľubou označuje Igora Matoviča za poloblázna. Nie je to práve najlepší príspevok k politickej kultúre. Avšak ak chce byť vo svojom postoji voči šéfovi OĽaNO konzistentný, nemal by pomáhať jeho predvolebnej kampani.

Voľby v Katalánsku sa nás zdanlivo netýkajú. Nie je to však pravda. Vyhrali separatisti, ktorí môžu v najbližšom čase rozkolísať nielen Španielsko, ale posilniť ďalšie dezintegračné tendencie v celej Európskej únii.

V súvislosti s povinnými kvótami odzneli silné reči o demisii, ktoré hneď odštartovali úvahy o predčasných voľbách. Buďme si istí, voľby budú v riadnom termíne, to len kampaň sa začala v miernom predstihu.

Viete si predstaviť starorímsku bohyňu spravodlivosti Justíciu? Má cez oči natiahnutú stužku, aby nevidela účastníkov pojednávania – ich pôvod, moc, postavenie či majetok, aby rozhodovala bez strachu a vidiny prospechu,

V debate o utečencoch sa pletú jablká s hruškami a maliny s jahodami, pretože sa nerobí rozdiel medzi ľuďmi utekajúcimi pred vojnovými konfliktami a ekonomickými migrantmi.

Po prečítaní článku Georga Friedmana s názvom Turecká záhada som premýšľala o tom, prečo by nebolo dobré, keby sa Turecko stalo členom EÚ.

Už sme si zvykli na to, že s blížiacim sa termínom volieb začínajú sa po Slovensku objavovať bilbordy. Rôzne vydarené, aj tie menej. Čerešničkou na torte s poriadne trpkou príchuťou sa mi zdajú bilbordy SDKÚ.

Slovenský premiér Róbert Fico je rovnaký zbabelec ako šéf gréckej vlády Alexis Tsipras, lebo jeden aj druhý, keď ide do tuhého, sa oháňajú referendom.

Problémom eurozóny a Európskej únie nie je len Grécko. V čoraz väčšom počte krajín EÚ sa posilňujú euroskeptické až extrémistické strany. Situácia okolo imigračnej krízy tejto vlne nahráva.