Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Bolo platinovo-snežne. To slnku sa už dlho svietilo, tak vymýšľalo také kreatívne činnosti. Zobrali sme lyže a išli len my dve. 20-ročné deti na Renaulte. Som si v tej chvíli pripadala tak dospelo. Ešte sme nevedeli pri čom skončíme. Že my sa nechceme hrať na dospelé, ale na deti.
This is the air I breathe.Poľahky dušu prikryje hodváb. Vykúpanie duše v aviváži. Mandľovo-medovej. To je ten pocit, keď nič nebolí. Nie preto, že to nie je. Pohľad do neba na tŕňovej ceste. A stále len do neba. Ale tŕňie je. Mne však stačí, že dýcham.
Píšem ti, lebo si myslím, že už teraz máme niečo spoločné. Pohľad na Mesiac. Každý mesiac. Hompáľa sa a ja viem, že keď ja pozerám, ty pozeráš. Raz možno aj tým istým smerom. A naše pohľady vytvoria ostrý uhol. Raz možno narysujeme aj niečo iné. A budeme si kresliť a čarbať a tak. A možno z toho budú bolieť ruky. Tak si ich oprieme o seba.
Na oblohe zhasli svetlá. Bola im tma. Vyšla som len v tričku pod vetrovkou. Len pre ten pocit, že iba ja viem. Červené tričko posypané škoricovou vetrovkou. Farby. Zima, tá si dá záležať. Idem na šeptačky s dychom. Svojím a jej.
Sny počas spánku. Denné snenie. Aký je medzi nimi rozdiel? Keď len snívame, vymýšľame si. Keď sa nám sníva, prejavuje sa v celej svojej autentickosti naše nefalšované, nahé, svetlo-tmavé, biedne, okúzľujúce, desivé, rozbúrené, nepotlačované JA. Také aké je.
Čakanie na nič. Netrpezlivosť pre niečo. http://www.artistdirect.com/nad/store/artist/album/0,,193016,00.html(pretty new year) Len dýcham hlinu, z ktorej som bola stvorena. Premieňam ju na prach.
Včera som si pozrela Hodiny. A bolo mi po nich prekvapivo veselo.
Niekedy stačí okamih, niekedy čas na to, aby som videla obraz, ako sa na kovovej podlahe rozsypujú guľôčky, z ktorých som si stavala kockatý stabilný dom. Veď aj ja potrebujem niekde bývať.
Je to taký opustený pocit...Strata blízkeho človeka. Toho, ktorý je ku mne najbližšie. Je pri mne vždy. Som tu vždy a pri tom niekedy taká vzdialená. Bola som tu a zrazu nie som. Ale opäť budem. Lebo cesta k sebe vedie cez seba. Nie je ďaleko. Som tak blízko. Tu! Prihováram sa k sebe, no počujem len ticho. Neodpovedám.
Skoro som už zabudla,ako voňajú Vianoce. Nielen pri používaní tých najzmyslovejších zmyslov slúžiacich na kontakt s vonkajším svetom. Ich použiteľnosť je trvanlivá, dokiaľ je človek človekom. Oni majú takú zvláštnu schopnosť pociťovať to isté a vnímať neopakovateľné.
Zobudila sa princezná. Čistá ako tabula rasa. Ešte s nenaplenou citovou nádobou. Ešte bez dotyku, bez úsmevu. Až nový deň to mal všetko napraviť.
Ľudská duša je ako sieť. Pletie nám ju život, ďalší ľudia. Chceme sa cez ňu predrať, no nejde to. Za ňou je už len nebo. No pre nás prázdno. Nedokázali by sme ho zniesť. Málo ľúbime. Nevieme dýchať ticho. A tak si len stále pletieme a rozpletáme tú svoju sieť. Bolí nás to. Nedá sa z nej vymaniť. Bolí nás vedomie toho, že niekde tam za ňou je iný svet.
Ako je u mňa zvykom, ráno v posteli využívam na svoje filozofické úvahy o živote. Dnes ma napadla už spomínaná myšlienka o tom, aká je vlastne pravda o mne.
