Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
„Oci, ako hovorí babina deduškovi, keď jej chce deduš prepnúť Šláger, aby mohol na inom programe pozerať Ligu majstrov?“ spýtal sa ma (zatiaľ) naposledy včera Marek. A strašne sa už dopredu tešil nielen na moju odpoveď, ale aj ďalšiu fabuláciu rozhovoru starých rodičov z mojej strany. Opretú o ich reálne emotívne debaty, ktoré Majo miluje a vždy mu vyčarujú úsmev na tvári. Najmä keď sú v ich rodnej, tvrdej „dubofčine“.
Už je tady zas. Emil. Muž, ktorý chcel byť šťastný. Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom. Idiot. Vzbúrený človek. Boží šašo.
„Tati, môžem sa Ťa niečo spýtať? Viem, že mi asi odpovieš, že nie. Ale predsa sa spýtam - mohli by sme, prosím, ísť v lete na dovolenku do Buenos Aires?" pýta sa ma jedno ráno pri raňajkách dcérka.
Viem, že "keby" analýzy nemávajú a rovnako ani nedávajú veľký zmysel. Namiesto rozporovania stavu, ku ktorému v našom živote prišlo a eventuálnemu sebaľutovaniu (pretože to býva pri reflexii tohto typu často tiež prítomné), je efektívnejšie postaviť sa životnej výzve čelom. Hoci to býva často sakramentsky ťažké.
„Ty sviniar!“ hovorí mi len tak z ničoho nič pri raňajkách. Žiadny dôvod. Nič. Ťahám ho za to za uši. „To čo robíš?“ pýta sa. „To čo bolo? To mi ako hovoríš?“ pýtam sa skôr ja jeho. „Prepáč, už budem dobrý, už Ti nebudem hovoriť sviniar,“ odpovedá. A objíma ma. Odpúšťam, už po tisíci raz. Viem, že to tak nemyslel. Na druhej strane mu zakaždým dávam najavo, že takéto slová nie sú prípustné. To si musí uvedomiť.
„Barborka, držím Ti palce, aby si zvládla odpoveď na vlastivede. Si naučená, vieš všetko čo treba. A pamätaj - budem pri Tebe vždy stáť, aj s maminou, aj keby to nevyšlo a mala by si na polročnom vysvedčení sólovú dvojku z vlastivedy," povzbudzujem dcérku ráno pred odchodom do školy.
Rád robím druhým ľuďom radosť. O to viac tým, ktorí sú mi najbližší. Dnes večer som ju pripravil trom mojim chlapom. Presnejšie - dvom chlapom a jednému stále ešte chlapcovi. Verím, že si dnešný večer užívajú. A keď sa o pár minút stretneme (čakám ich na pumpe blízko zimáku), budú ich oči žiariť šťastím.
Pri pohľade na toho chlapca, ktorý na omši neprestajne vyrušoval, som si spomenul na naše úvodné autistické peripetie s Majom. Tento zhruba päťročný chlapec striedavo ležal na zemi či posúval drevené stoličky, a keď ho mama pritiahla k sebe, začal jačať. Trošku to aj mňa vyrušovalo, ale nesúdil som. Neviem, čo bolo/je za jeho správaním. Môže totiž za tým byť aj niečo vážnejšie, ako len normálne výstrelky malého dieťaťa...
„Rok predstavuje v kontexte života človeka len bezvýznamnú epizódu,“ asi nikdy nezabudnem na túto vetu, ktorú nám, nováčikom, prvý či druhý deň po narukovaní v prijímači povedal jeden major. Písal sa rok 1995 a my sme mali okolo dvadsať. S perspektívou najbližších viac ako 360 dní v zelenom, hľadajúc zúfalo zmysel v nezmyselnom, som jeho slová bral ako pokus o aspoň symbolickú útechu. Postupom času, priberajúc na rokoch, váhe (chvalabohu to len dočasne) a šedinách, si však čoraz viac myslím, že major trafil vedľa.
tak som včera po nedeľnej omši skočil na chvíľu za Tebou. Zapáliť Ti sviečku na hrob. Dnes to bolo rok, čo si odišiel (8.december 2012). Strašne ten čas letí. Hovorí sa síce, že je najlepším lekárom. Ale chýbaš rovnako. Ba ešte aj viac. Niektorí ľudia vravia, že nenahraditeľných sú plné cintoríny. Mýlia sa. Ty si bol nenahraditeľný. Nielen v práci, ale aj doma. Múdry, dobrý, priateľský chlap. Veľký stratég. Skvelý priateľ. A určite aj manžel a otec. To všetko si bol Ty, Ondrej. Mal si len päťdesiat...
Zajtra ešte poslednýkrát tam, kde prežil 20 rokov svojho života. Lojalita v tomto svete pomaly už nevídaná. Vážil si príležitosť, ktorú mu pred toľkými rokmi (veru, utieklo to) dali. A po celý čas odvádzal na svojom mieste maximum. Prišiel ale čas rozlúčiť sa...
„Tati, keď bude v sobotu 30.11., to bude tridsiaty november? Áno? Haló tati, počuješ ma?“ pýta sa neúnavne Majo. Pokiaľ neodpoviem doslova, že áno, bude tridsiateho, neprestane. Jasné, takéto otázky môžu byť a často sú typické pre mnohé deti. Ale – Majo je vo svojich už takmer pätnástich rokoch mladým chalanom. Ktorý sa týmto spôsobom pýta „vďaka“ autizmu. Jasné, že sa na takto položenú otázku dá odpovedať aj s úsmevom. Lenže keď ide o desiatky podobných otázok v priebehu dňa, človek má chvíľkami čo robiť, aby sa z toho všetkého na prášky neocitol.
Zbadal som ho, idúc od hrobu starých rodičov mojej manželky...„A Ty si si koho dievku zobral? Lebo veru, Ty nie si od nás!“ tvár starého pána si ma premeriava tak pozorne, až som si istý, že by poľahky uhádol aj názov dediny, z ktorej pochádzam. Je to tvár plná vrások, ktoré symbolizujú nielen starobu, ale aj ľudskosť. Preto sa bez dlhšieho váhania rozhodujem pokračovať v konverzácii, ktorú som, koniec – koncov, aj sám začal.
Dej filmu sa odohráva v liečebni zvanej svet, do ktorej prichádza Jozef Mak - človek milión, ktorý má Bohom "nariadený" svoj život, svoj osud. V instatnej dobe charakteristickej zničujúcim tlakom na výkonnost, plnej stresu a napätia a nedostatku času na vzťahy, je jeho predstava úspešného života tvrdo konfrontovaná s praktikami osudu, ktorý v živote nemilosrdne rozdeľuje svoje rany. Postupom rokov však zisťuje, že je to vo veľkej miere práve autistická inakosť u jeho syna, ktorá mu pomáha prežiť v tejto "liečebni".
Ak by sa zajtrajší Národný pochod za život konal v Bratislave, s najväčšou pravdepodobnosťou by som sa tejto akcie tiež zúčastnil. Preto, lebo sa hlásim k jej hlavnej myšlienke, ktorou je ochrana ľudského života od počatia po smrť. A prišiel by som ju podporiť napriek tomu, že si nemyslím, že by táto ochrana mala byť bezpodmienečná.
„Ty máš dobrú povahu na všetky tie nešťastné udalosti v Tvojom živote. Šťastnú povahu na to máš. Druhý by to všetko oveľa horšie znášal," povedala mi pred niekoľkými dňami, počúvajúc moje viac-menej už len humorné glosovanie mojej najnovšej patálie so zlomenou rukou, s úsmevom bývalá spolužiačka z výšky.
Ja viem, že tri roky je dlhá doba. Ale tie otázky. Tie myšlienky, čo bude s naším synom potom, ako ukončí základnú školu, mi občas hlavou prebehnú aj teraz. A s pribúdajúcimi mesiacmi budú čoraz častejšie. Zostane Marek po základnej škole už doma? Ale čo by robil? Alebo sa nám podarí pokračovať v nejakej forme integrácie aj na strednej škole? Zvládol by ju? Nebolo by to už nad jeho sily?
Ten rok by s babkou oslávili Zlatú svadbu. Polstoročie spolu, bok po boku, v dobrom i zlom. V šťastí i nešťastí. V zdraví i v chorobe. On však do každého plánu do budúcnosti zvykol vkladať vsuvku >ak dožijeme
Čo napísať o Zuzke? No v prvom rade človekom lomcuje pocit, že takýto text mal písať nie teraz. Ale o 30, 40 či 50 rokov neskôr. Respektíve – oveľa, oveľa neskôr, ako v roku 2013. Pretože spomínať na niekoho ako Zuza a pripustiť, konečne pripustiť, že tu už nie je? A že už vyučuje tvorivé písanie tam hore? To nie je vôbec spravodlivé. Hoci, píšuc tieto slová, vidím pred sebou jej usmiatu tvár, hovoriacu: „Jožko, prosím Ťa, vyser sa na spravodlivosť, a odhoď nostalgiu. Ako sa mávate aj s Aďkou?“
Prechádzajúc sa s malým bábätkom ulicami mesta, umožnil som svojej mysli zaletieť, kam len chce. Učebnicové vypnutie mozgu, aspoň pokiaľ ide o myšlienky súvisiace s prácou. Zaujímala ma len malá. Či spí. Respektíve aby zaspala. Aby ju nezobudil nejaký hrboľ na ceste...
