Žije v najmenšom bratislavskom sídlisku - Lamači a páči sa mu tam. Má rád rockovú muziku, prírodu, občas aj počítače a knihy. Zoznam autorových rubrík: Divoký západ, Louis de Funes, Záhady, Šport
Annie Oakley bola spolu s Calamity Jane jednou z najlegendárnejších ženských postáv Divokého západu. Kým Calamity sa preslávila hlavne bezuzdným pitím a výtržnosťami, jemná a nenápadná čarostrelkyňa Annie dominovala na streleckom poli. Jej sláva postupne dosiahla také rozmery, že 32 rokov po jej smrti sa stala hlavnou hrdinkou románu, muzikálu i filmu.
Tecumseh mal však často aj vnútorné problémy. Vyše 90 ročný náčelník Wyandotov Kožený Pysk bol Tecumsehovým odporcom a poslal vraj bojovníka, aby Harrisona varoval, že Indiánska koalícia je neustále silnejšia. Tesumseh poslal starému náčelníkovi, ktorý mu neustále maril plány, kus kože s vypáleným tomahawkom. Kožený Pysk sedel pred svojím stanom a očakával smrť. Tá čoskoro prišla. Bojovníci prišli k starému náčelníkovi a zabili ho.
Na tom, že pôvodní obyvatelia Ameriky boli buď vyvraždení alebo odsúdení na živorenie v rezerváciách, sa podpísala nielen početná prevaha belochov či ich lepšia výzbroj, ale veľmi často aj nejednotnosť Indiánov a nedostatočná vytrvalosť na „bojovom chodníku. História nám hovorí len o veľmi málo prípadoch, kedy sa Indiáni spojili do významného zväzku. Jednou z najnádejnejších Indiánskych koalícií bola tá, ktorú začiatkom 19. storočia vytvoril náčelník Shawneeov - Tecumseh (Letiaca Hviezda).
V apríli roku 1885 pristihol jeden z osadníkov štyroch Indiánov, ako vyliezajú z okna jeho zrubu. Medzi nimi bol aj Ishi. Ukoristili iba staré oblečenie a odovzdane sa postavili k stene. Mali štastie. Osadník Norvall bol zrejme slušný človek, o krádeži neskôr nikomu nepovedal a Indiánov prepustil, aj s tým, čo si vzali. Nikdy potom ich už nevidel.
Písal sa 29. august 1911, písal sa rok, v ktorom Amerika oslavovala 135. výročie vyhlásenia nezávislosti. V to augustové skoré ráno vstúpil do civilizovaného sveta človek z doby kamennej. V horách Mount Lassen, v severnej Kalifornii, objavili divo štekajúce psy miestneho mäsiara zúboženého a vyhladovaného Indiána, ktorý blúdil okolo hospodárskych zvierat. Ale kto bol tento záhadný muž?
„Nemá zmysel bojovať, keď nemôžeme veriť vo víťazstvo. (Geronimo, Chiricahua Apache)
„Život je len tieňom našich snov. (Šialený Kôň, Lakota Oglala)
Čoskoro Reno a Benteenom vítali s úľavou Terryho kolónu a ich prvá otázka bola: „Kde je Custer? Keď im bola oznámená správa, že celá Custerova jednotka je po smrti, všetci boli šokovaní. Čoskoro sa však spamätali, pochovali mŕtvoly a popoludní 28. júna 1876 vyrazili k ústiu Little Big Hornu, kde čakal parník Far West kapitána Marsha, pod ochranou niekoľko desiatok vojakov kapitána Barkera.
V deň 132. výročia bitky pri Little Big Horne vám prinášam tretie pokračovanie. Reno, Benteen a ich vojaci s obavami načúvali slabnúcej streľbe z Custerovho posledného bojiska. V tom, či majú ísť Custerovi pomôcť, boli nerozhodní, chceli vyčkať na zásobovaciu kolónu a ani vo sne ich nenapadlo, že ich hlavný veliteľ a druhovia sú po smrti. Na mieste sa už stihli zhromaždiť Indiánske ženy a deti, venovali sa svojmu hobby - dobíjali mŕtvoly a oberali ich o majetok. Bojovníci boli vo víťaznom ošiali, strieľali naslepo a zasahovali sa navzájom.
Custer sa plížil k Indiánskemu táboru, po prúde rieky Little Big Horn, smerom k jeho dolnému koncu, k miestu, kde mali svoje típí Mnikonžuovia. Bolo to pri potoku Medicine Tail. Netušil, že bol spozorovaný štvorčlennou čejenskou hliadkou pod vedením Krátkochvostého Koňa a že na ich varovanie (začali strieľať na Custera) sa množstvo Indiánov, ktorí bojovali s Renom, začali presúvať na nové bojisko.
Custer mal od Terryho jasný rozkaz: postupovať proti prúdu rieky Rosebud smerom k Little Big Hornu (ktorý Indiáni volali Mastná Tráva), rieku však nemal prekročiť pred večerom 25. júna 1876. Custer - ako bolo známe - si však chcel uchmatnúť celý koláč slávy pre seba, a preto keď keď objavil stopy po početnej Indiánskej skupine, mieriacej od Rosebudu k Little Big Hornu, hnal unavené vojsko ďalej a na svitaní 25. júna už bol takmer na dohľad od obrovského Indiánskeho tábora.
Custer a Siedma kavaléria o vyše 1000 mužoch opustili pevnosť Abraham Lincoln v Bismarcku 17. marca 1876. Postupovali k Little Missouri, kde dorazili 29. mája. Nevideli žiadnych Indiánov. Rovnako pochodil Gibbon, ktorý pátral severne od Yellowstone. Custer sa potom ponáhľal na dôležitú schôdzku s ostatnými veliteľmi, avšak vyslal svojho zástupcu majora Marcusa Rena, aby so svojimi šiestimi jednotkami preskúmal dolný tok Powder River a údolie Tongue River.
Armáda sa pokúsila zničiť zimné tábory Lakotov už 1. marca 1876. Pevnosť Fort Fetterman v tento deň opustila tisícka mužov a 100 vozov pod formálnym velením plukovníka Josepha Reynoldsa (v skutočnosti velil G. Crook) a vydali sa po Bozemanovej ceste smerom k Powder River.
Americká vláda vytvorila komisiu pre jednanie s Indiánmi pod vedením senátora z Iowy Williama B. Allisona a 1. septembra 1875 zvolala k White River v Nebraske všetkých Siuxov (všetci neprišli, ale žislo sa ich tu aspoň 15000, čo boli približne dve tretiny), aby spolu prejednali prenájom alebo predaj Čiernych Hôr. Armádu pri White River zastupoval generál Alfred Terry.
Black Hills. Paha Sapa. To je anglický a lakotský názov pre Čierne Hory, ktoré Lakotovia považovali za srdce svojho územia (aj keď pravdou je, že z nich vytlačili Vraních Indiánov). Nielen preto, že v nich žil dostatok lovnej zveri, nielen preto, že boli skvelou zásobarňou stanových tyčí. Ale Čierne Hory boli považované za sídlo bohov a bojovníci si tam chodili po vízie a získavali tam svoje mená.
V histórii divokého západu sa medzi belochmi a Indiánmi odohralo množstvo väčších či menších bitiek, no väčšina skončila porážkou Indiánov. Nielen kvôli slabšej výzbroji (aj keď neskôr Indiáni disponovali modernými palnými zbraňami), ale aj kvôli nedostatočnej disciplíne. Mladí chlapci, túžiaci po poctách bojovníka, často vyrazili do boja skôr, ako sa náčelníci dohodli a všetko pokazili.
V pevnosti Fort Laramie uzatvorili belosi v 19. storočí viacero zmlúv s indiánskymi kmeňmi. V roku 1851 uzavrel zmluvu náčelník Čejenov Čierny Kotlík, ktorá mala jeho ľuďom zaručovať slobodný život na území v západnom Kansase a východnom Colorade. V roku 1859 však bolo v Colorade objavené zlato, ktoré zapríčinilo obrovský príval belochov na čejenské územie. A Čejeni s Arapahmi im stáli v ceste...
Začiatkom 19. storočia sa začali na územie Lakotov valiť mohutné vlny prisťahovalcov. V tomto čase prichádzali do kontaktu s belochmi len južné kmene a k väčším konfliktom dochádzalo len zriedka. Indiáni väčšinou pustili belochov svojím územím bez problémov, ako protihodnotu však očakávali početné dary v podobe pušiek, prikrývok, potravín a alkoholu.
Ľudia, ktorým učaril Divoký západ, od nepamäti polemizovali, čo v najväčšej miere spôsobilo jeho zánik. Určite to bola súhra viacerých faktorov, no na niekoľkých sa zhodujú všetci: vyhubenie bizónov, pacifikácia Indiánov do rezervácií a stavba železnice. A práve na tú si posvieťme bližšie - ako sa s ňou (ne)vyrovnali pôvodní obyvatelia prérií.
