O kríze a nešťastí

Radovan Bránik

Rómovia a diskutéri by mali začať makať na svojom talente

V čase, keď už som ani nedúfal, keď temné chmáry zahalili dušu tejto krajiny, v čase, keď rasisti zo všetkých síl tvrdia, že nimi nie sú, v čase, ked si už ktoviekoľká vláda vylamuje zuby na probléme, ktorý sa zdá byť neriešiteľný, objavil som náhle a úplne nečakane studnicu skutočnej múdrosti. Miesto, kde na všetky zložité problémy existujú jednoduché riešenia, kde sa namiesto zástupov tupých, neschopných ziskuchtivých a často aj zlodejských úradníkov, humanitárnych pracovníkov a kaviarenských povaľačov stavajú do bojového šíku noví, efektívni a spravodliví bojovníci s nasraným mikimausom v čele, ktorí sú so všetkým hotoví dokonca ešte skôr, ako začali. Tá vzácna živá voda zurčí na jedinom mieste - v diskusii pod mojim minulým blogom. Začítajme sa teda spolu do novej a krajšej budúcnosti.. a spolu rozhodnime, ktoré z tých viet necháme vytesať do kameňa.

17. aug 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 473x
136

Radovan Bránik

Nenúťte ju byť “rasistom”... ona to dokáže aj bez donútenia

Sú témy, ktoré bez ohľadu na kvalitu príspevku zaručujú vysokú sledovanosť. Rasizmus, alebo salónnejšie znejúca "sociálna neprispôsobivosť" sú jednou z takých tém. Úplne postačí prvý plán: Nemusíte ponúkať žiadne predstavy o riešeniach, úplne stačí vykričať do sveta na plné ústa svoje domnelé, či skutočné krivdy. Čo ste nedopovedali v článku, v diskusiách za vás v pohode dopovedajú tí, ktorí majú viac odvahy. S rozumom je to už poslabšie, ale veď komu to vadí? Účel bol splnený. Slečna má čítanosť a karmu, ľudia v diskusii priestor, ktorí niektorí využívajú skutočne zvláštne. Geniálny model. A nejaká tá lož, manipulácia a podsúvanie pokrivených faktov sa v tom celom pohodlne stratia.

15. aug 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 22 859x
416

Radovan Bránik

Niekedy je lepšie držať hubu

Od toho šialeného dňa až dodnes som na tému Breivik čítal stovky rôznych reakcií. Písali o ňom policajti, právnici, novinári, blogeri, písali aj vedci skúmajúci rastliny, psychológovia, či psychiatri, na jeho adresu a tiež na adresu jeho motivácií už pár hodín po streľbe na ostrove zasvätene diskutovali ľudia, ktorí ho v živote nestretli a ani o jeho existencii netušili. V priestore riešenia následkov kriminálnych činov a hromadných nešťastí sa intenzívne pohybujem už roky, minulé leto som sa zblízka díval na práve zastreleného vraha a jeho obeť ležiacu na chodníku na ulici Horova a 36 hodín potom aj na blízkych obetí, ktoré neprežili jeho besnenie. Dalo by sa teda s obdretými ušami a s trochou nafúkanosti tváriť, že o tejto téme čosi viem. Napriek tomu som radšej mlčal a čakal, kým sa o Brievikovi objavia namiesto zbožných želaní a zasvätených stanovísk vycucaných z prsta aj seriózne informácie. Výsledky vyšetrovania, reálne fakty, Žiaľ, podobne trpezlivo sa nezachovali mnohí ľudia, ktorých si vážim, alebo by som si ich vážiť chcel. A nielen oni. Tento blog nie je o Breivikovi, ale o kalnom bahne, ktoré jeho čin rozvíril na dne mnohých zdanlivo čistých duší.

9. aug 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 396x
3

Radovan Bránik

Poskladajme sa mestským policajtom na nové okuliare!

V piatok poobede stáli pri budove Najvyššieho súdu dvaja uniformovaní pištoľníci v modrom a čosi dôležité riešili cez vysielačku. Súdiac podľa ich výrazu a nasadenia išlo minimálne o rukojemnícku drámu, gesto, akým ma na pár minút nekompromisne zastavili pri vjazde do slepej uličky, v ktorej pravidelne parkujem budilo rešpekt. O pár minút som zistil, že išlo len o auto parkujúce kolmo na mieste, kde sa dá parkovať bez porušenie predpisov len pozdĺžne. Nič to, odchádzal som z miesta spokojný, že o moju bezpečnosť, verejný poriadok a blaho občanov je dobre postarané. Na tomto mieste mestskí policajti už dávno s obľubou rozdávajú za nedodržanie dostatočnej šírky vozovky pokuty a keď sa zadarí, tak zabezpečia aj odťah na krajšie parkovisko. Vcelku oprávnene. Okrem iného tadiaľ pravidelne prechádzajú služobné autá ministerky spravodlivosti a predsedu Najvyššieho súdu, a tak býva rýchlosť reakcie na priestupky ukážková. Nuž ale čosi sa v piatok zmenilo..

7. aug 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 556x
4

Radovan Bránik

Aj tí, ktorí zomreli rýchlo, umierajú pomaly

Roky sa v práci stretávam so zvláštnym fenoménom. Trvá to hodiny, inokedy dni, niekedy si na fakt, že im niekto blízky umrel ľudia nedokážu zvyknúť celé týždne. A stalo sa už, že si nezvykli dodnes, aj keď od faktickej smrti ich blízkej osoby ich už delia roky. A tak sa ešte stále o zomrelých hovorí v prítomnom čase, prichádzajú vety a otázky, ktoré sú už zdanlivo úplne nelogické: neraz som už počul vyslovenú obavu, či mu náhodou nie je zima.. Či nie je zima telu, ktoré oni ešte stále odmietajú vnímať iba ako telo, pre nich má ešte stále pocity, zvyky, túžby, nádeje, všetko to, čo považovali za jeho osobnosť. Byť svedkom takejto situácie je jedným z najdrsnejších zážitkov. Pre mňa určite.

20. jún 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 755x
24

Radovan Bránik

Aktuálne spravodajstvo z areálu na divokej vode v obci Píla

Druhý deň, druhá noc na miestach, kde ešte nedávno stála krásna obec Píla. Dnes je tu areál s ešte stále veľmi divokou vodou, domy nevidno, verejné osvetlenie nefunguje. Stojím pri pulte v jednej z mála osvetlených budov v RISC centre, ktoré Modrý anjel zriadil priamo na mieste v spolupráci s obecným úradom v Píle a Bratislavským samosprávnym krajom. Je takmer ticho, len občas sa popod okná mihnú svetlá prechádzajúcich áut a keď zmiznú za zákrutou, počuť len tichý bzukot kdesi v diaľke. Nie sú to cvrčky, aj keď tie by tu čakal asi každý: to bzučia generátory a vysúšače v domoch, v ktorých ešte včera plávali pstruhy. Naľavo odomňa sú na hromade stovky fliaš balenej vody, pri nohách vrecia na piesok a dezinfekčné prostriedky na studne. Na susednom počítači vzniká aktuálny zoznam potrieb zasiahnutých. Sme v dedinke kúsok od Bratislavy, uprostred civilizácie, no dnes večer je táto dolina krajinou tretieho sveta. Toto nie je nezištný blog: zajtra tu nechceme ostať sami. Pridá sa ku nám niekto?

10. jún 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 3 144x
5

Radovan Bránik

Tretí sektor a veľmi rýchle peniaze

Aby som nevyzeral odvážnejší, ako naozaj som, musím priznať, že týmto článkom neriskujem exkomunikáciu, lebo komunikácia žiadna nebola. Tretí sektor si nás nevšíma a my od neho nepotrebujeme nič. Pro forma doň však patríme a zvonka sa to rozlišuje ťažko. Občas nás teda hádžu do jedného vreca. Ojedinele, ale predsa sa stretávame s názormi, ktoré sa nepočúvajú príjemne. Týkajú sa dvoch percent, europrojektov, darcovstva, týkajú sa citového vydierania, či neprimeranej prezentácie. Je tento názor veľkej časti verejnosti - a často aj môj vlastný - skutočne taký nespravodlivý? Už niekoľko rokov sa nechtiac pohybujem v priestore, nepresne nazývanom "tretí sektor". Alebo, v niektorých prípadoch viac ako nepresne, "neziskové organizácie". Nechtiac preto, že práca, ktorú robím spolu s kolegami nebola dosť dobre zaraditeľná inam. Modrý anjel je teda neziskovou organizáciou, čo môžem potvrdiť ja osobne a so mnou dve moje smutné vrecká a vrecká niekoľkých mojich priateľov. Často viac neziskovou, ako organizáciou, ako hovoria zlé jazyky. Dívajúc sa na vývoj tretieho sektora môžem len ticho závidieť. Aj keď.. Skutočne je čo závidieť?

26. máj 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 024x
13

Radovan Bránik

Znásilnenie na toalete reštaurácie rýchleho občerstvenia

V ten sviatočný podvečer pršalo a za výkladmi nákupného centra sa začalo stmievať. 27 ročný muž odniesol do auta tašky s nákupom pre mamu, aký kupoval na tom mieste už roky. Obchody boli preplnené ako po iné piatky, hluk, tlačenica, na parkovisku málo voľných miest, všedný program, bez premýšľania a automaticky. Ako už toľkokrát predtým po nákupoch zašiel do reštaurácie s občerstvením ešte rýchlejším, než sú rýchle iné občerstvenia. Mama sa rozhodla inak, vrátila sa nakupovať do obchodov, v ktorých sa on vždy cítil trochu nesvoj. Nemal silu zraňovať ju pravdou, že jej tie šaty už dávno nepristanú. Kto skončí prvý, zavolá a znova sa stretnú. Večera bude hotová ešte pred ôsmou.. Ibaže nezavolal a ani nezdvíhal telefón. Keď sa vystrašenej mame konečne ozval, počula v telefóne niečo, s čím v živote nerátal ani jeden z nich.

29. apr 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 15 001x
164

Radovan Bránik

Ak boh naozaj existuje, miluje suchý anglický humor

Ako je to naozaj, neviem. Ani netuším. A ani sa už nesnažím nájsť dôkazy pre a ani proti. Iba sa dívam okolo seba a premýšľam, že ak boh náhodou je, ako sa asi díva na ľudí, ktorí sa ženú na druhú stranu zemegule zachraňovať veľryby a pritom roky radšej nepočuli tichý plač z bytu oproti. Ako sa cíti, ak dokáže cítiť, keď si ľudia sebatrýznivo vychutnávajú slastné pocity viny ešte aj za to, že vydychujú oxid uhličitý. Keď sa rozplačú nad nešťastným osudom strateného mačiatka odfoteného v novinách, nevšímavo prekračujúc smradľavého bezdomovca pri vchode ich vlastného domu. Keď sa povýšenecky posmievajú za slepú vieru v boha tí, ktorí slepo veria v jeho neexistenciu.

28. mar 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 3 198x
111

Radovan Bránik

Iný pohľad na hyeny (alebo takmer óda na novinárske krysy)

Je asi málo novinárov, ktorí by s nami mali ľahkú prácu. Často nás stretávajú v situáciách, v ktorých sa sami stávajú hromozvodom všetkých hnevov, krívd a napätí na miestach, kde sa na chvíľu otvorilo peklo. Keď sme začínali, dívali sme sa na nich s nedôverou a oni sa začudovane dívali na nás. Často sme stáli za chrbtom ľudí, ktorí na ich otázky mali len mlčanie, alebo slovo "nie". A novinári sa preto na nás často hnevali. To slovo je jedno z prvých, ktoré sa od nás dozvedia naši klienti: vždy počujú, že majú právo povedať ho a smú sa chrániť a že im môže byť jedno, či zajtra ráno bude mať pol Slovenska čo čítať v električke. V tej chvíli nás zaujíma iba jedno jediné, a to je záujem nášho klienta. Nielen preto nás a médiá mnohí vnímajú ako nepriateľov. Ibaže svet nie je čiernobiely. A novinári nie sú hyeny.

21. mar 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 649x
7

Radovan Bránik

Gilotína, ktorá možno čaká aj na vašu hlavu

Pri svojej práci sa s kolegami opakovane stretávame s problematikou bezpečnosti dopravy. Sú týždne, v ktorých práve dopravné nehody tvoria hlavnú náplň dňa a riešenie ich následkov zas plní naše noci.. Sú nehody všedné, nehody zavinené ich obeťami, aj tie, na ktorých vinu nesie iný vodič. A sú aj také, ktoré sa nemuseli stať vôbec a keď sa už stali, ich následky mohli byť banálne. Mohli, nebyť neuveriteľnej hlúposti, či nevšímavosti správcov komunikácií. Premýšľal som, či nepoužiť mäkšie slová, nič priliehavejšie som však už nevymyslel. Niektorí správcovia totiž dokážu aj z banálnych nehôd urobiť horor, ktorý navždy zmení ľudské osudy. Ak si dnes opäť sadnete do auta, ďalší z tých príbehov už môže byť váš. Stačí sa viezť niektorou z ciest v slovenských mestách. Gilotína trpezlivo čaká, možno práve na vašu hlavu. Čo všetko treba ešte urobiť, aby z nás prestali robiť skúšobné figuríny?

13. mar 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 3 454x
10

Radovan Bránik

List policajným hrdinom z Rudna

V noci z piatka na sobotu sa v Nitrianskom Rudne stala tragická nehoda. Na rozdiel od mnohých iných podobných sa stala predmetom nadpriemerného mediálneho záujmu a tak sa verejnosť stala svedkom príbehu, ktorý v spravodajstve rezonoval niekoľko dní. V utorok večer príbeh vyvrcholil v spravodajstve Markízy a TV JOJ správou o policajtoch odmenených za statočnosť. Strávil som s kolegami z Modrého anjela v Handlovej niekoľko dní a pracoval na spracovaní stresu a psychickej stabilizácii prakticky so všetkými priamymi účastníkmi nehody, vrátane troch detí, ktoré sa z potopeného auta zachránili a tiež vrátane skupinovej práce v škole s triedou, ktorú väčšina navštevovala. Z niekoľkých na sebe nezávislých výpovedí som uvidel obraz, ktorý sa od verejne prezentovaného v mnohom značne líši.

9. mar 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 19 166x
85

Radovan Bránik

Modrý anjel prichádza.

Je zvláštne, trochu prekvapivé a nečakané, čo sa nám v tíme v poslednom čase deje. Keď sme so svojou prácou začínali, stretli sa najprv len dvaja ľudia, ktorí verili, že niečo ako plnohodnotná krízová intervencia je na Slovensku možné. Neskôr pribudol ďaľší nadšenec, potom ďaľší, no stále som mal pocit, že nie sme normálni, že sme exoti a že normálny človek by predsa niečo také nerobil. Ale verili sme. Potom sme sa pokúsili naučiť štát, že okrem toho, že niečo musí, by niečo mohol aj chcieť. Nevyšlo.. Ibaže ten zdanlivý neúspech neznamenal koniec, bol naopak začiatkom procesu, ktorý ma snáď nikdy neprestane dojímať. Dnes je nás 66, a do pošty a mailu denne pribúdajú nové a nové mená, tváre a príbehy, čo našli odvahu vystúpiť z davu a povedať: chcem to robiť tiež. A ja sa vždy pýtam, prečo?

8. mar 2011
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 357x
4