Klišé a predsudky. S oboma týmito úžasnými ľudskými vynálezmi sa stretávam až nepríjemne často. Často sprevádzajú ruka v ruke veľké nešťastia a neraz ich dokonca spôsobujú. Novinári sú nesmierne vďačným objektom odsúdenia a nadávanie na nich už akosi neoddeliteľne patrí k dobrému tónu zdvorilostnej konverzácie, podobne ako počasie, zdravie, či politika. Ibaže sa v takýchto rozhovoroch často klame, preháňa, zavádza, či nehovorí celá pravda - paradoxne práve to, čo sa zvykne médiám vyčítať najviac. Nemám problém poslať preč novinára, ktorý otázkami obťažuje klienta v akútnom strese. Nemám tiež problém nechať pristaviť dodávku pred autobus, do ktorého majú nastúpiť vystrašené deti z rannej havárie na diaľnici a znemožniť tak fotografom snímať ich tváre. Nemám však tiež problém o minútu prísť a poprosiť ich o čo najrýchlejšie zverejnenie informácie, že žiadne z tých detí nie je akútne ohrozené na živote. Pretože práve hromadné nešťastia sú miestom, kde médiá podľa mňa neoddeliteľne patria a tvoria nevyhnutnú súčasť spracovania takejto udalosti. Nebyť rýchlej reakcie médií, rodičia a známi desiatok detí z havarovaného autobusu v Grazi by sa mnoho hodín nedozvedeli, že ich deti žijú. Neobtelefonovali by sme ich ani za dva dni a oni by medzitým v zúfalom hľadaní vyblokovali všetky linky v nemocniciach v Štajersku. Zďaleka nielen v tomto prípade médiá preukázateľne pomohli skrátiť a zmierniť utrpenie stoviek ľudí strachujúcich sa o svojich blízkych a zmierniť chaos, ktorý takéto udalosti prinášajú. Dokáže toto vaša hyena?
Je mnoho tajomstiev, ktoré držia tí, od ktorých by ste to čakali najmenej. A neraz práve tí, na ktorých sa na ulici ukazuje prstom urobili pre trpiacich veci, ktoré sa nikdy nikto nedozvedel a oni trvajú na tom, aby to tak ostalo. A tak, ako aj všetky ostatné tajomstvá, ostane aj toto tam, kde je mu najlepšie. No práve vďaka tomu viem, že bulvárny novinár môže byť slušným človekom a že ani príslušnosť k mienkotvornej redakcii automaticky nezaručuje slušnosť. Ok, možno sú to všetko len novinársky krysy, no aj tie skutočné nájdete len tam, kde po niekom ostala neskutočná špina. Špiniť si ňou ruky, to sa chce málokomu, no čítať o nej, to je už niečo celkom iné. Stalo sa neraz, že nás k niekomu, kto naozaj potreboval pomoc zavolala hyena, zatiaľ čo slušní ľudia sa len prizerali. Takéto zážitky vás naučia nevidieť čiernobielo. Počul som mnohé výčitky pre zapnutú kameru, no videl som aj odvahu vypnúť ju a nesplniť tak zadanie z redakcie. A videl som ju neraz.
Sú veci, ktorým rozumiem a aj tie, ktorým sa mi rozumieť nechce. Nechápem človeka, ktorý facinovane sedí pri hodinovom televíznom spravodajstve a hovorí, že sa naň nedá pozerať. Nerozumiem, prečo čumil, ktorý sa s neskrývaným potešením desiatky minút prizerá následkom brutálnej nehody električky a osobného auta opľuje s výkrikom "Ty novinárska krysa!" redaktora, ktorý na mieste robí reportáž. A áno, tiež nerozumiem potrebe ukázať na obrazovke kúsok odtrhnutej ruky na koľajisku - v tom horšom prípade, alebo ten istý kúsok ohľaduplne vyštvorčekovaný - to v tom lepšom. Slovutní vedúci vydania, naozaj veríte, že práve toto patrí na obrazovku? Tiež originálna otázka "Ako sa cítite?" už dávno zľudovela. No poznám priveľa majiteľov televízorov, na ktoré sa vraj nedá dívať a tiež ľudí, ktorí si denne kupujú údajne nečitateľné noviny. Naozaj je to problém tých, ktorí ich píšu? Ten šmírák, ktorý vás núti dívať sa je iba vo vás, milí čitatelia a milí diváci. Keby ste sa na to dívať nechceli, nedívali by ste sa. Keby ste sa nedívali, nevysielali by to. Tak kto je tu vlastne hyena?
Dívajte sa na krysy inak - budú sa inak dívať ony na vás.
